📦 Čo získaš
„Počúvaj,“ povedal Démon a položil mi ruku na hlavu
Pustý kraj v Líbyi na brehoch rieky Zaire. Voda má farbu šafranu a netečie k moru, len sa chveje pod červeným okom slnka. Obrovské lekná vzdychajú jedno k druhému, prales sa kolíše, hoci nefúka vietor, a z konárov kvapká rosa. Na brehu stojí sivá skala a v mesačnom svetle je na nej vytesané jediné slovo.
Na vrchole skaly stojí muž v rímskej tóge, s čelom plným starostí a s túžbou po samote. Démon, ktorý príbeh rozpráva, ho z úkrytu medzi leknami pozoruje a skúša, čo ho zlomí. Privolá hrochy, aby revali. Privolá búrku. Muž sa chveje, ale ostáva. A tak Démon siahne po poslednej kliatbe.
Ticho je báseň v próze: pár strán, ktoré sa čítajú nahlas, s opakovaniami ako v starej orientálnej legende. Poe ho uverejnil v roku 1838, rok pred Pádom domu Usherovcov, a je v ňom už celý jeho slovník: pustatina, noc, hrob a strach, ktorý neprichádza z hluku.
Čo desí viac než búrka a rev? Odpoveď je v názve. Ako k nej Poe dôjde, stojí za tých pár minút.
