← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 1 strana diela.

Ticho – bájka

Edgar Allan Poe

TICHO — BÁJKA

„Horské štíty spia. Doliny, bralá a jaskyne mlčia.“

„Počúvaj ma,“ riekol Démon a položil mi ruku na hlavu. „Kraj, o ktorom hovorím, je ponurý kraj v Líbyi, pri brehoch rieky Zaire. A niet tam pokoja ani ticha.

„Vody rieky majú šafranový a chorobný odtieň. A netečú ďalej k moru, ale naveky a naveky sa zmietajú pod červeným okom slnka pohybom búrlivým a kŕčovitým. Na mnoho míľ po oboch stranách bahnistého riečiska sa prestiera bledá púšť obrovských lekien. Vzdychajú jedno k druhému v tej samote a vystierajú k nebu svoje dlhé príšerné šije a pokyvujú sem a ta svojimi večnými hlavami. A spomedzi nich vychádza nezreteľný šum ako hukot podzemnej vody. A vzdychajú jedno k druhému.

„No ich ríša má hranicu – hranicu temného, strašného, vysokého lesa. Tam sa nízke krovie ustavične zmieta ako vlny okolo Hebríd. No po celom nebi niet vetra. A vysoké prastaré stromy sa večne kolíšu sem a ta s praskotom a mohutným zvukom. A z ich vysokých vrcholcov padajú jedna za druhou večné rosy. A pri koreňoch ležia čudné jedovaté kvety a zvíjajú sa v nepokojnom spánku. A nad hlavou sa so šelestom a hlasným hukotom naveky ženú sivé oblaky na západ, kým sa neprevalia ako vodopád cez ohnivý múr obzoru. No po celom nebi niet vetra. A pri brehoch rieky Zaire niet pokoja ani ticha.

„Bola noc a padal dážď. A kým padal, bol to dážď, no keď dopadol, bola to krv. A stál som v močiari medzi vysokými leknami a dážď mi padal na hlavu – a lekná vzdychali jedno k druhému v slávnostnej vážnosti svojej pustoty.

„A odrazu vystúpil mesiac cez riedku príšernú hmlu a bol karmínovej farby. A môj zrak padol na obrovskú sivú skalu, ktorá stála pri brehu rieky a bola ožiarená svetlom mesiaca. A skala bola sivá a príšerná a vysoká – a skala bola sivá. Na jej priečelí boli do kameňa vytesané písmená. A kráčal som cez močiar lekien, kým som neprišiel tesne k brehu, aby som mohol prečítať písmená na kameni. No nevedel som ich rozlúštiť. A už som sa vracal do močiara, keď mesiac zažiaril plnšou červeňou, a obrátil som sa a znova som pozrel na skalu i na písmená. A písmená boli PUSTOTA.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.