Predčasný pohreb

Kde sa končí život a kde sa začína smrť? Nikto to nevie presne. V tom je ten problém.

Poe začína ako reportér, nie ako rozprávač strašidiel. Predkladá prípad za prípadom. Manželku baltimorského právnika, ktorá po troch rokoch vypadne manželovi do náručia ako kostra opretá o dvere hrobky. Francúzku Victorine Lafourcadovú, ktorú z hrobu vykope muž, ktorého si nesmela vziať. Delostreleckého dôstojníka, na ktorého hrobe sedliak cítil, ako sa pod ním hýbe zem. Londýnskeho advokáta, ktorý sa uprostred noci posadil na pitevnom stole a prehovoril.

Až potom prichádza rozprávač. Trpí katalepsiou — chorobou, pri ktorej telo znehybnie tak dokonale, že sa nedá odlíšiť od mŕtvoly. Vie presne, čo mu hrozí, a tak si to poistí: prestavaná rodinná hrobka, veko, ktoré povolí aj zvnútra, vystlaná rakva, povraz priviazaný o zápästie a zvon nad zemou.

Jednej noci sa preberie v úplnej tme. Čeľuste má podviazané ako nebožtík. Pätnásť centimetrov nad tvárou drevo. Povraz od zvona nikde a do nozdier mu udrie pach vlhkej zeme.

Predčasný pohreb je najtelesnejšia poviedka, akú Edgar Allan Poe napísal — hrôza, ktorú netreba nikomu vysvetľovať. V devätnástom storočí to nebola literárna figúra: bezpečnostné rakvy so zvončekom a dýchacou rúrkou sa naozaj vyrábali a patentovali. A záver, ktorý Poe pre svojho rozprávača pripravil, je prekvapivo takmer liečivý.

Klasika z roku 1844. Krátke čítanie o strachu, ktorý pozná každý, len sa oň nedelí nahlas.