Predčasný pohreb

Edgar Allan Poe

PREDČASNÝ POHREB

Sú isté témy, ktorých príťažlivosť pohlcuje celého človeka, no ktoré sú priveľmi hrozné na to, aby sa mohli stať predmetom poctivej beletrie. Číry romantik sa im musí vyhnúť, ak nechce urážať alebo vzbudzovať odpor. Náležite s nimi možno narábať len vtedy, keď ich posväcuje a nesie prísnosť a majestát Pravdy. Chvejeme sa napríklad tou najintenzívnejšou „slastnou bolesťou“ nad správami o prechode cez Berezinu, o zemetrasení v Lisabone, o morovej epidémii v Londýne, o bartolomejskej noci či o zadusení stodvadsiatich troch väzňov v Čiernej diere v Kalkate. No v týchto správach vzrušuje fakt – vzrušuje skutočnosť – vzrušuje história. Ako výmysly by v nás budili iba odpor.

Spomenul som niekoľko z výraznejších a vznešenejších pohrôm, aké zaznamenali dejiny. No pri nich nepôsobí na obrazotvornosť tak živo len povaha pohromy, ale nemenej aj jej rozsah. Netreba čitateľovi pripomínať, že z dlhého, desivého katalógu ľudských bied by som mohol vybrať mnoho jednotlivých prípadov, v ktorých je viac podstatného utrpenia než v ktorejkoľvek z týchto ohromných pohrôm vo veľkom. Pravá úbohosť, posledná hĺbka žiaľu, je totiž vždy jednotlivá, nie rozptýlená. Že príšerné krajnosti múk znáša človek ako jednotlivec, a nikdy človek ako masa – za to ďakujme milosrdnému Bohu!

Byť pochovaný zaživa je bezpochyby najstrašnejšia z týchto krajností, aká kedy pripadla údelu obyčajného smrteľníka. Že mu pripadala často, veľmi často, sotva poprú tí, ktorí premýšľajú. Hranice, ktoré delia Život od Smrti, sú prinajlepšom hmlisté a neurčité. Kto povie, kde sa jeden končí a kde sa druhá začína? Vieme, že sú choroby, pri ktorých úplne ustanú všetky viditeľné prejavy života, a predsa sú tieto zastavenia len prerušeniami v pravom zmysle slova. Sú to iba dočasné pauzy v nepochopiteľnom mechanizme. Uplynie istý čas a akýsi neviditeľný tajomný princíp znova uvedie do pohybu čarovné kolieska a zázračné kolesá. Strieborný povrázok sa neuvoľnil navždy, ani zlatá čaša sa nerozbila nenapraviteľne. Ale kde bola zatiaľ duša?

No aj keď odhliadneme od nevyhnutného záveru a priori, že totiž také príčiny musia plodiť také účinky a že dobre známe prípady zdanlivej smrti musia z času na čas prirodzene viesť k predčasnému pochovaniu, aj keď teda odhliadneme od tejto úvahy, máme priame svedectvo lekárskej i každodennej skúsenosti, ktoré dokazuje, že ohromné množstvo takých pohrebov sa naozaj udialo. Keby bolo treba, mohol by som sa hneď odvolať na stovku dobre doložených prípadov. Jeden veľmi pozoruhodný, ktorého okolnosti azda ešte žijú v pamäti niektorých mojich čitateľov, sa odohral nie tak dávno v susednom meste Baltimore, kde vyvolal bolestné, prudké a ďaleko siahajúce vzrušenie. Manželku jedného z najváženejších občanov, vynikajúceho právnika a člena Kongresu, zachvátila náhla, nevysvetliteľná choroba, s ktorou si umenie jej lekárov nevedelo rady. Po mnohom utrpení zomrela, alebo aspoň všetci verili, že zomrela. Nikto netušil, ba nemal ani dôvod tušiť, že v skutočnosti mŕtva nie je. Javila všetky obvyklé známky smrti. Tvár nadobudla zvyčajné stiahnuté, vpadnuté črty. Pery mali obvyklú mramorovú bledosť. Oči boli bez lesku. Telo bez tepla. Tep ustal. Tri dni nechali telo nepochované a za ten čas stuhlo na kameň. Pohreb, slovom, urýchlili, lebo sa zdalo, že rozklad rýchlo napreduje.

Dámu uložili do rodinnej hrobky a tri nasledujúce roky ju nik nevyrušil. Keď táto lehota uplynula, hrobku otvorili, aby do nej vložili sarkofág. Ale beda, aký strašný otras čakal manžela, ktorý vlastnoručne otvoril dvere! Keď sa ich krídla rozleteli smerom von, zrútilo sa mu do náručia čosi v bielom rúchu a zahrkotalo. Bola to kostra jeho ženy v ešte nezotletom rubáši.

Starostlivé vyšetrovanie ukázalo, že ožila do dvoch dní po pochovaní. Jej zápas spôsobil, že rakva spadla z rímsy či police na zem a rozbila sa tak, že sa z nej mohla vyslobodiť. Lampa, ktorú v hrobke náhodou zabudli plnú oleja, sa našla prázdna – olej sa však mohol stratiť aj vyparením. Na najvrchnejšom zo schodov, ktoré viedli dolu do desnej komory, ležal veľký úlomok rakvy. Zdá sa, že sa ním usilovala upútať pozornosť, keď búchala na železné dvere. Pri tom zrejme zamdlela, alebo azda umrela od číreho zdesenia, a keď padala, rubáš sa jej zachytil o akési kovanie, ktoré vyčnievalo dovnútra. Tak zostala a tak zotlela – vzpriamená.

Roku 1810 sa vo Francúzsku prihodil prípad pochovania zaživa za okolností, ktoré vari najlepšie potvrdzujú, že skutočnosť je vskutku podivnejšia než výmysel. Hrdinkou príbehu bola mademoiselle Victorine Lafourcadová, mladé dievča zo slávneho rodu, bohaté a obdarené veľkou osobnou krásou. Medzi jej početnými nápadníkmi bol Julien Bossuet, chudobný litterateur čiže parížsky žurnalista. Nadanie a milá povaha mu získali priazeň dedičky a zdá sa, že ho úprimne milovala. Rodová pýcha ju však napokon priviedla k tomu, že ho odmietla a vydala sa za monsieur Renella, bankára a diplomata istého mena. Po sobáši ju však tento pán zanedbával a azda s ňou aj celkom otvorene zle zaobchádzal. Keď s ním prežila niekoľko biednych rokov, zomrela – aspoň jej stav sa tak veľmi podobal smrti, že oklamal každého, kto ju videl. Pochovali ju, nie do hrobky, ale do obyčajného hrobu v dedine, kde sa narodila. Milenec, plný zúfalstva a stále roznietený spomienkou na hlboký cit, putuje z hlavného mesta do odľahlej provincie, v ktorej dedina leží, s romantickým úmyslom vykopať mŕtvolu a zmocniť sa jej bohatých vrkočov. Príde k hrobu. O polnoci vykope rakvu, otvorí ju a práve odstriháva vlasy, keď ho zarazí, že milované oči sa otvárajú. Dáma bola totiž pochovaná zaživa. Život z nej celkom nevyprchal a milencove nežnosti ju prebrali z mrákot, ktoré si všetci pomýlili so smrťou. Ako zmyslov zbavený ju odniesol do svojho príbytku v dedine. Použil isté účinné posilňujúce prostriedky, aké mu vnukla nemalá lekárska učenosť. Slovom, ožila. Spoznala svojho záchrancu. Zostala pri ňom, kým sa pomaly, postupne celkom nezotavila a nenadobudla pôvodné zdravie. Jej ženské srdce nebolo z kremeňa a táto posledná lekcia lásky stačila, aby ho obmäkčila. Darovala ho Bossuetovi. K manželovi sa už nevrátila. Zatajila pred ním svoje zmŕtvychvstanie a ušla s milencom do Ameriky. O dvadsať rokov sa obaja vrátili do Francúzska v presvedčení, že čas natoľko zmenil dámin výzor, že ju priatelia nespoznajú. Mýlili sa však. Pri prvom stretnutí ju monsieur Renelle naozaj spoznal a prihlásil sa o svoju manželku. Tomuto nároku sa vzoprela a súd jej dal za pravdu. Rozhodol, že mimoriadne okolnosti spolu s dlhým radom rokov zrušili manželovu právomoc nielen podľa slušnosti, ale aj podľa zákona.