Zostup do Maelströmu
Edgar Allan Poe
ZOSTUP DO MAELSTRÖMU.
Cesty Božie v prírode i v prozreteľnosti nie sú ako naše cesty. Ani modely, ktoré si vytvárame, sa nijako nevyrovnajú nesmiernosti, hĺbke a nevyspytateľnosti Jeho diel, ktoré sú hlbšie než Demokritova studňa.
Dostali sme sa napokon na vrchol najvyššieho brala. Starý muž bol niekoľko minút zjavne priveľmi vyčerpaný, než aby prehovoril.
„Nie je to tak dávno,“ povedal konečne, „čo by som vás bol vedel viesť touto cestou rovnako dobre ako najmladší z mojich synov. Ale asi pred tromi rokmi sa mi prihodila udalosť, aká sa ešte neprihodila smrteľníkovi (alebo aspoň taká, akú nikto neprežil, aby o nej mohol rozprávať), a tých šesť hodín smrteľnej hrôzy, ktoré som vtedy pretrpel, ma zlomilo na tele i na duši. Pokladáte ma za veľmi starého človeka – ale nie som. Stačilo menej než jediný deň, aby sa mi tieto vlasy zmenili z havranej černe do bela, aby mi ochabli údy a povolili nervy, takže sa trasiem pri najmenšej námahe a ľakám sa vlastného tieňa. Viete, že sa sotva môžem pozrieť ponad tento malý útes, aby sa mi nezakrútila hlava?“
„Malý útes“, na ktorého okraji si tak bezstarostne ľahol odpočinúť, že ťažšia časť jeho tela visela ponad prázdno a pred pádom ho chránilo len to, že sa lakťom opieral o jeho krajnú, šmykľavú hranu – tento „malý útes“ sa dvíhal ako strmá, ničím neprerušená stena čiernej lesklej skaly nejakých štyristopäťdesiat, päťsto metrov nad svetom brál pod nami. Nič by ma nebolo zlákalo priblížiť sa k jeho okraju ani na päť-šesť metrov. Po pravde, nebezpečné postavenie môjho spoločníka ma rozrušilo tak hlboko, že som sa natiahol na zem, ako som bol dlhý, chytal som sa okolitých krovísk a neodvážil som sa ani len pozdvihnúť zrak k nebu, a márne som sa pritom usiloval zbaviť predstavy, že zúrivosť vetrov ohrozuje samotné základy hory. Trvalo dlho, kým som sa rozumovými dôvodmi vzmužil natoľko, aby som si sadol a pozrel do diaľky.
„Musíte sa zbaviť takýchto rojčení,“ povedal sprievodca, „veď som vás sem priviedol preto, aby ste mali čo najlepší výhľad na dejisko udalosti, o ktorej som hovoril, a aby som vám vyrozprával celý príbeh, kým budete mať to miesto priamo pred očami.“
„Sme teraz,“ pokračoval so svojou príznačnou presnosťou v každej podrobnosti, „sme teraz tesne pri nórskom pobreží, na šesťdesiatom ôsmom stupni zemepisnej šírky, vo veľkej provincii Nordland, v pochmúrnom kraji Lofoden. Hora, na ktorej vrchole sedíme, je Helseggen, Oblačný. Teraz sa trochu vztýčte. Držte sa trávy, ak sa vám krúti hlava. Tak. A teraz sa pozrite ponad pás výparov pod nami na more.“
S krútiacou sa hlavou som pozrel a uzrel som šíru plochu oceánu, ktorého vody mali takú atramentovú farbu, že mi hneď prišiel na um opis mora Mare Tenebrarum z pera nubijského geografa. Panorámu žalostnejšie pustú si ľudská obrazotvornosť nevie predstaviť. Napravo i naľavo, kam až oko dovidelo, sa rozprestierali ako hradby sveta rady desivo čiernych, previsnutých útesov. Ich pochmúrny ráz iba tým mocnejšie zvýrazňoval príboj, čo proti nim vysoko vzpínal svoj biely, príšerný hrebeň a naveky zavýjal a jačal. Priamo oproti výbežku, na ktorého temene sme sa nachádzali, vo vzdialenosti nejakých päť či šesť míľ na mori, bolo vidieť malý, pusto vyzerajúci ostrov. Presnejšie povedané, jeho polohu bolo možné rozoznať cez divočinu vzdutých vôd, ktorá ho obklopovala. Asi o dve míle bližšie k pevnine sa dvíhal iný, menší, ohavne skalnatý a holý, obklopený v rozličných odstupoch zhlukom tmavých skalísk.
Vzhľad oceánu v priestore medzi vzdialenejším ostrovom a pobrežím mal do seba čosi veľmi nezvyčajné. Hoci práve vtedy dul k pevnine taký silný víchor, že briga v ďalekej šírave ležala v drife pod dvojito refovanou búrkovou plachtou a jej trup sa ustavične celý strácal z dohľadu, predsa tu nebolo nič, čo by pripomínalo pravidelné vlnenie, len krátke, rýchle, zlostné krížové nárazy vody na všetky strany, proti vetru aj inými smermi. Peny bolo málo, iba v bezprostrednej blízkosti skalísk.
„Ostrov v diaľke,“ ujal sa opäť slova starec, „volajú Nóri Vurrgh. Ten v polovici cesty je Moskoe. Tamten, míľu na sever, je Ambaaren. Tamto sú Islesen, Hotholm, Keildhelm, Suarven a Buckholm. Ďalej, medzi Moskoe a Vurrgh, sú Otterholm, Flimen, Sandflesen a Stockholm. To sú ich pravé mená, ale prečo vôbec bolo treba dávať tým miestam mená, to nepochopím ja ani vy. Počujete niečo? Vidíte na vode nejakú zmenu?“
Boli sme už na vrchole Helseggenu asi desať minút. Vystúpili sme naň z vnútrozemia Lofodenu, takže sme more zazreli až z vrcholu, kde sa pred nami znenazdajky rozprestrelo. Ako starec hovoril, začal som si uvedomovať silný, postupne mohutnejúci zvuk, podobný stonaniu obrovského stáda byvolov na americkej prérii. V tej istej chvíli som spozoroval, že sekaný ráz oceánu pod nami, ako to volajú námorníci, sa rýchlo mení na prúd smerujúci na východ. Ešte kým som sa díval, nadobudol tento prúd obludnú rýchlosť. Každý okamih pridával na jeho rýchlosti, na jeho strmhlavej prudkosti. O päť minút bolo celé more až po Vurrgh zbičované do neskrotnej zúrivosti. Najväčšia vrava však vládla medzi Moskoe a pobrežím. Tu nesmierne riečisko vôd, rozbrázdené a zjazvené tisícom protichodných kanálov, znenazdajky prepuklo v šialený kŕč. Dvíhalo sa, vrelo, syčalo, krútilo sa v obrovských a nespočetných krútňavách a všetko sa to zvíjalo a rútilo na východ rýchlosťou, akú voda inde nadobúda iba v strmhlavých pádoch.
O niekoľko minút nastala na scéne ďalšia zásadná premena. Hladina sa celkovo trochu uhladila a víry jeden po druhom mizli, zatiaľ čo sa objavovali ohromné pruhy peny tam, kde predtým nijaké vidno nebolo. Tieto pruhy sa napokon rozprestreli do veľkej diaľky, spájali sa navzájom a preberali krúživý pohyb utíšených krútňav, akoby tvorili zárodok inej, oveľa rozľahlejšej. Zrazu, celkom náhle, nadobudol tento zárodok zreteľnú a určitú podobu kruhu s priemerom vyše míle. Okraj víru vyznačoval široký pás ligotavej vodnej triešte. Ani čiastočka z nej však neskĺzla do ústia strašného lievika, ktorého vnútro, kam až oko dovidelo, tvorila hladká, lesklá, čierna stena vody, naklonená k obzoru v uhle asi štyridsiatich piatich stupňov. Táto stena závratne uháňala dokola kolísavým, prevaľujúcim sa pohybom a vysielala do vetrov desivý hlas, spola jačanie, spola rev, aký vo svojej agónii nevznáša k nebesám ani mohutný vodopád Niagary.