Novoročné zvony
Charles Dickens
Prvá štvrť
Niet veľa ľudí (a keďže je žiaduce, aby si rozprávač príbehu a jeho čitateľ čím skôr vytvorili vzájomné porozumenie, prosím, aby sa vzalo na vedomie, že túto poznámku neobmedzujem ani na mladých ľudí, ani na malých ľudí, ale rozširujem ju na ľudí všetkých stavov: malých i veľkých, mladých i starých, na tých, čo ešte rastú nahor, aj na tých, čo už zase rastú nadol), niet teda, vravím, veľa ľudí, ktorí by mali chuť spať v kostole. Nemyslím počas kázne v teplom počasí (vtedy sa to naozaj raz či dvakrát stalo), ale v noci a osamote. Veľmi mnohí, ja viem, budú nad týmto tvrdením za bieleho, smelého Dňa náramne užasnutí. Lenže ono platí pre Noc. Treba sa o ňom hádať v noci a ja sa podujímam úspešne ho obhájiť v ktorúkoľvek veternú zimnú noc, určenú na ten účel, proti ktorémukoľvek protivníkovi vybranému spomedzi ostatných, ktorý sa so mnou stretne zoči-voči na starom cintoríne pred dverami starého kostola a vopred ma splnomocní, aby som ho tam, ak to bude na jeho uspokojenie potrebné, zamkol až do rána.
Nočný vietor má totiž ponurý zvyk obchádzať takú budovu dookola a cestou stonať, skúšať neviditeľnou rukou okná a dvere a hľadať nejakú škáru, ktorou by vnikol dnu. A keď sa už dostane dnu, kvíli a zavýva, aby sa mohol dostať zasa von, ako ten, kto nenašiel, čo hľadal, nech je to čokoľvek. A nestačí mu kráčať loďami kostola, kĺzať sa okolo pilierov a pokúšať hlboký organ, vznesie sa až k stropu a usiluje sa roztrhnúť krokvy, potom sa zúfalo zrúti na kamene dolu a s mrmlaním odíde do krýpt. Zakrátko sa zakrádavo vráti, plazí sa popri stenách a akoby šeptom čítal nápisy zasvätené mŕtvym. Pri niektorých prepukne v prenikavý zvuk, akoby sa smial, pri iných stená a plače, akoby nariekal. Aj prízračne znie, keď sa zdrží pri oltári a akoby si tam po svojom divoko prespevoval o spáchanej krivde a vražde a o falošných bohoch, ktorým sa ľudia klaňali navzdory Tabuliam zákona, takým krásnym a hladkým na pohľad, a pritom takým popraskaným a rozbitým. Brr! Nebesia nás chráňte, ako tu útulne sedíme okolo ohňa! Strašný hlas má ten vietor o polnoci, keď spieva v kostole!
Ale vysoko hore vo veži! Tam ten mrzký nápor buráca a píska! Vysoko hore vo veži, kde môže voľne prichádzať a odchádzať cez nejeden vzdušný oblúk a strieľňu, krútiť sa a ovíjať okolo závratného schodiska, roztáčať stonajúceho veterného kohúta a lomcovať celou vežou, až sa trasie a chveje! Vysoko hore vo veži, kde je zvonica, kde železné zábradlia rozožiera hrdza, kde plechy olova a medi, scvrknuté striedaním počasia, praskajú a dvíhajú sa pod nezvyklým krokom, kde vtáky napchávajú ošúchané hniezda do kútov starých dubových trámov a nosníkov, kde prach starne a šedivie a kde sa strakaté pavúky, lenivé a vykŕmené dlhým bezpečím, nečinne hojdajú sem a tam v chvení zvonov a nikdy nepustia svoje vzdušné zámky upradené z vlákien, ani sa v náhlom poplachu nešplhajú hore ako námorníci, ani nepadnú na zem, aby dvadsiatkou svižných nôh zachraňovali jediný život! Vysoko hore vo veži starého kostola, vysoko nad svetlom a šumom mesta a hlboko pod letiacimi oblakmi, ktoré ho zatieňujú, je v noci divé a pochmúrne miesto. A vysoko hore vo veži starého kostola prebývali Zvony, o ktorých rozprávam.
Boli to staré Zvony, verte mi. Pred stáročiami tieto Zvony pokrstili biskupi, a to pred toľkými stáročiami, že matrika ich krstu sa stratila dávno, dávno pred pamäťou ľudí a nikto nepoznal ich mená. Mali tieto Zvony svojich krstných otcov a krstné matky (ja sám by som, mimochodom, radšej vzal na seba zodpovednosť byť krstným otcom zvona než zbojníčka) a nepochybne aj svoje strieborné krstné poháriky. Lenže Čas pokosil ich krstných rodičov a Henrich VIII. dal roztaviť ich poháriky, a tak teraz viseli v kostolnej veži bez mien a bez pohárikov.
Nie však bez reči. Ani zďaleka. Mali jasné, mocné, rezké, zvučné hlasy, tieto Zvony, a vietor ich niesol široko-ďaleko. Navyše to boli Zvony priveľmi statné na to, aby záviseli od vôle vetra. Keď ho posadol nevľúdny vrtoch, udatne s ním bojovali a po kráľovsky vlievali svoje veselé tóny do načúvajúceho ucha. A keďže chceli, aby ich v búrlivých nociach počula nejaká úbohá matka, čo bdie pri chorom dieťati, alebo osamelá žena, ktorej muž je na mori, vedelo sa o nich, že občas porazili aj hučiaceho severozápadníka, áno, porazili ho „na hlavu“, ako hovorieval Toby Veck. Lebo hoci ho ľudia radi volali Trotty Veck*, volal sa Toby a nikto by z toho nemohol urobiť nič iné (okrem Tobiasa) bez osobitného zákona parlamentu, veď ho za jeho čias pokrstili rovnako zákonne ako Zvony za ich čias, hoci nie s takou slávnosťou a verejným veselím.
Pokiaľ ide o mňa, priznávam sa k viere Tobyho Vecka, lebo som si istý, že mal dosť príležitostí utvoriť si správnu mienku. A čokoľvek povedal Toby Veck, to hovorím aj ja. A stojím pri Tobym Veckovi, hoci on celý deň stál (a bola to únavná robota) hneď pred kostolnými dverami. Bol totiž nosič, tento Toby Veck, a čakal tam na robotu.
A v zime to bolo prievanové, husou kožou naježené, modronosé, červenooké, prsty na kameň mraziace, zubami drkotajúce miesto na čakanie, ako Toby Veck dobre vedel. Vietor, najmä ten východný, sa prihnal spoza rohu, akoby sa vyrútil naschvál, rovno z konca sveta, len aby sa mohol oprieť do Tobyho. A neraz sa zdalo, že naňho natrafil skôr, než čakal, lebo keď vyskočil spoza rohu a minul Tobyho, zrazu sa zvrtol naspäť, akoby zvolal: „Veď tu je!“ Vtedy mu bez okolkov vyhodil malú bielu zásteru ponad hlavu ako šaty nezbednému chlapcovi, jeho chatrná palička sa mu v ruke márne mykala a zmietala, nohy sa mu strašne roztriasli a samého Tobyho, celého nakloneného nabok, obráteného raz tým, raz oným smerom, vietor tak tĺkol, šľahal, strapatil, trápil, sotil a dvíhal zo zeme, že keď ho neodniesol celého do vzduchu, ako sa to niekedy stáva celej kolónii žiab, slimákov či iných veľmi prenosných tvorov, a nezniesol ho ako dážď (na veľký úžas domorodcov) v nejakom cudzom kúte sveta, kde nosičov nepoznajú, bol to stav vecí len o stupeň vzdialený od ozajstného zázraku.