Snehová kráľovná a iné zimné rozprávky

Hans Christian Andersen

Prvý príbeh, ktorý je o zrkadle a jeho črepinách

Tak, a teraz začíname! Keď budeme na konci príbehu, budeme vedieť viac než teraz, lebo bol to zlý škriatok, jeden z najhorších, bol to „čert“! Raz mal naozaj dobrú náladu, lebo zhotovil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a pekné, čo sa v ňom zrkadlilo, sa v ňom scvrklo takmer na nič, ale čo bolo naničhodné a vyzeralo zle, to vyniklo naplno a bolo ešte horšie. Najnádhernejšie kraje v ňom vyzerali ako varený špenát a najlepší ľudia v ňom boli odporní alebo stáli na hlave bez brucha. Tváre sa tak pokrivili, že ich nebolo možné spoznať, a ak mal niekto pehu, mohol si byť istý, že sa mu rozlezie cez nos aj ústa. To je náramne zábavné, hovoril „čert“. Keď človeku prebehla hlavou dobrá, nábožná myšlienka, v zrkadle sa objavil škľab, až sa čertisko muselo smiať svojmu dômyselnému vynálezu. Všetci, čo chodili do škriatkovskej školy, lebo on viedol škriatkovskú školu, rozprávali všade naokolo, že sa stal zázrak. Až teraz vraj človek uvidí, ako svet a ľudia naozaj vyzerajú. Behali so zrkadlom sem a tam, až napokon nezostala jediná krajina ani jediný človek, ktorý by sa v ňom nebol skrivil. Potom chceli vyletieť aj k samému nebu, aby si robili posmech z anjelov a z „pána Boha“. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým väčšmi sa škerilo, takmer ho nevládali udržať. Leteli vyššie a vyššie, bližšie k Bohu a k anjelom, a vtom sa zrkadlo od škľabu tak strašne roztriaslo, že im vyletelo z rúk a zrútilo sa na zem, kde sa roztrieštilo na sto miliónov, biliónov a ešte viac črepín. A práve vtedy narobilo oveľa väčšie nešťastie ako predtým, lebo niektoré črepiny boli sotva také veľké ako zrnko piesku a tie poletovali po celom šírom svete, a keď sa ľuďom dostali do očí, uviazli v nich a ľudia potom videli všetko naopak alebo mali oči len pre to, čo bolo na veci zlé, lebo každé maličké zrnko zrkadla si zachovalo tú istú moc ako celé zrkadlo. Niektorým ľuďom sa dokonca dostala malá črepinka až do srdca, a to bolo naozaj hrozné: také srdce sa zmenilo na kus ľadu. Niektoré kusy zrkadla boli také veľké, že ich zasklili do okien, ale cez také okno nestálo za to pozerať sa na svojich priateľov. Iné kúsky sa dostali do okuliarov, a to bolo zle, keď si ľudia tie okuliare nasadili, aby dobre videli a boli spravodliví. Zloduch sa smial, až mu brucho praskalo, a tak rozkošne ho to šteklilo. Ale vonku ešte poletovali vo vzduchu drobné sklené črepiny. A teraz počúvajme!

Druhý príbeh. Chlapček a dievčatko

Vo veľkom meste je toľko domov a ľudí, že nezostáva dosť miesta, aby mal každý aspoň malú záhradku, a väčšina sa preto musí uspokojiť s kvetmi v kvetináčoch. Predsa tam však žili dve chudobné deti, ktoré mali záhradku o niečo väčšiu ako kvetináč. Neboli brat a sestra, ale mali sa navzájom práve tak radi, akoby nimi boli. Ich rodičia bývali hneď vedľa seba v dvoch podkrovných izbičkách. Tam, kde sa strecha jedného domu stýkala so strechou susedného a pozdĺž okrajov striech viedol odkvap, pozeralo z každého domu jedno malé okienko. Stačilo prekročiť odkvap a človek sa dostal od jedného okna k druhému.

Rodičia mali pred oknom každý veľký drevený truhlík a v ňom rástla zelenina, ktorú potrebovali do kuchyne, a malý ružový ker. V každom truhlíku bol jeden a tak milo sa mu darilo. Potom rodičia prišli na to, že truhlíky postavia naprieč cez odkvap, takže siahali takmer od jedného okna k druhému a vyzerali celkom ako dva kvetinové valy. Hrachové úponky viseli cez okraj truhlíkov a ružové kry vyhnali dlhé konáre, ovíjali sa okolo okien a skláňali sa k sebe: bolo to takmer ako čestná brána zo zelene a z kvetov. Truhlíky boli veľmi vysoko a deti vedeli, že na ne nesmú liezť, ale často smeli vyjsť jeden k druhému a sedieť na svojich stolčekoch pod ružami. Tam sa potom tak nádherne hrávali.

V zime bolo, pravda, po tejto zábave. Okná často celkom zamrzli, ale vtedy si deti zohriali na piecke medené groše, priložili horúci groš na zamrznutú tabuľu, a vzniklo z toho nádherné kukátko, také okrúhle, také okrúhle. Spoza neho nakúkalo zlaté, nežné očko, z každého okna jedno. To boli chlapček a dievčatko. On sa volal Kaj a ona Gerda. V lete sa k sebe dostali jedným skokom, v zime museli najprv zísť dolu po toľkých schodoch a potom zas vyjsť hore po toľkých schodoch. Vonku sa chumelilo.

„To sa rojia biele včely,“ povedala stará mama.

„Majú aj ony včeliu kráľovnú?“ opýtal sa chlapček, lebo vedel, že medzi skutočnými včelami taká je.

„Majú!“ povedala stará mama. „Lieta tam, kde sa rojia najhustejšie! Je najväčšia zo všetkých a nikdy neostane ticho ležať na zemi, vždy vyletí zas hore do čierneho mraku. Neraz v zimnej noci preletí ulicami mesta a nazrie do okien, a vtedy okná zamŕzajú tak čudesne, akoby na nich boli kvety.“

„Áno, to sme už videli!“ povedali obe deti, a tak vedeli, že je to pravda.

„Môže sem prísť aj Snehová kráľovná?“ opýtalo sa dievčatko.

„Nech len príde,“ povedal chlapec, „posadím ju na teplú piecku a ona sa roztopí.“

Ale stará mama ho pohladila po vlasoch a rozprávala iné príbehy.

Večer, keď bol malý Kaj doma a napoly vyzlečený, vyliezol na stoličku pri okne a pozrel von malou dierkou. Vonku padalo zopár snehových vločiek a jedna z nich, tá najväčšia, ostala ležať na okraji jedného z kvetinových truhlíkov. Vločka rástla a rástla, až sa z nej napokon stala celá žena, oblečená do najjemnejšieho bieleho závoja, akoby utkaného z miliónov hviezdičkových chĺpkov. Bola taká krásna a jemná, ale z ľadu, z oslepujúceho, trblietavého ľadu, a predsa bola živá. Oči jej hľadeli ako dve jasné hviezdy, no nebolo v nich pokoja ani odpočinku. Kývla hlavou k oknu a pokynula rukou. Chlapček sa preľakol a zoskočil zo stoličky, a vtedy sa zdalo, akoby popri okne preletel veľký vták.