Morský vlk

Jack London

KAPITOLA I

Sotva viem, kde začať, hoci niekedy žartom pripisujem príčinu toho všetkého na vrub Charleymu Furusethovi. V Mill Valley, v tieni Mount Tamalpais, mal letný domček, no nebýval v ňom nikdy, iba keď sa v zimných mesiacoch oddával záhaľke a čítal Nietzscheho a Schopenhauera, aby doprial mozgu oddych. Keď prišlo leto, rozhodol sa radšej pretrpieť horúcu a prašnú existenciu v meste a neúnavne sa lopotiť. Keby som nemal vo zvyku zájsť za ním každú sobotu popoludní a zdržať sa až do pondelka rána, nebol by ma práve tento januárový pondelok ráno zastihol na vodách Sanfranciského zálivu.

Nie žeby som sa plavil na nespoľahlivej lodi, veď Martinez bol nový prievozný parník a na linke medzi Sausalitom a San Franciscom absolvoval len štvrtú či piatu plavbu. Nebezpečenstvo spočívalo v hustej hmle, ktorá prikrývala záliv ako perina. Ako suchozemec som sa jej veľmi neobával. Pamätám sa, s akým pokojným povznesením som zaujal miesto na prednej hornej palube, priamo pod kormidlovňou, a dovolil tajomstvu hmly, aby sa zmocnilo mojej obrazotvornosti. Vial svieži vetrík a istý čas som bol vo vlhkom šere sám. A predsa nie celkom sám, lebo som si matne uvedomoval prítomnosť kormidelníka a niekoho, koho som pokladal za kapitána, v presklenej búdke nad svojou hlavou.

Pamätám sa, ako som si pomyslel, aké pohodlné je to rozdelenie práce, vďaka ktorému nemusím študovať hmly, vetry, prílivy a odlivy a navigáciu, ak chcem navštíviť priateľa za morským ramenom. Je dobre, že ľudia sú odborníkmi, uvažoval som. Osobitné vedomosti kormidelníka a kapitána postačovali pre mnohé tisíce ľudí, ktorí o mori a navigácii nevedeli o nič viac ako ja. Ja som zasa, namiesto toho, aby som svoju energiu musel venovať učeniu sa nespočetným veciam, sústredil ju na niekoľko celkom konkrétnych vecí, napríklad na rozbor Poeovho miesta v americkej literatúre (mimochodom, moja esej na túto tému vyšla v aktuálnom čísle časopisu Atlantic). Keď som pri nástupe prechádzal salónom, s chamtivými očami som si všimol tučného pána, ktorý čítal Atlantic otvorený práve na mojej eseji. A bolo to tu znova: rozdelenie práce, osobitné vedomosti kormidelníka a kapitána, vďaka ktorým mohol tučný pán čítať moje osobitné vedomosti o Poeovi, kým ho oni bezpečne prevážali zo Sausalita do San Francisca.

Moje úvahy prerušil muž s červenou tvárou, ktorý za sebou zabuchol dvere salónu a vydupotal na palubu. Tú tému som si však ešte stihol v duchu poznačiť, aby som ju mohol použiť v pripravovanej eseji, ktorú som chcel nazvať „Nevyhnutnosť slobody: Obhajoba umelca“. Muž s červenou tvárou vrhol pohľad hore na kormidlovňu, poobzeral sa po hmle, ťažkým krokom prešiel cez palubu a späť (zrejme mal umelé nohy) a zastal pri mne, nohy široko rozkročené, s výrazom nefalšovaného pôžitku na tvári. Nemýlil som sa, keď som usúdil, že svoje dni strávil na mori.

„Práve takéto mizerné počasie robí ľuďom predčasne sivé hlavy,“ povedal a kývol smerom ku kormidlovni.

„Nemyslel som si, že by to bolo nejako zvlášť vyčerpávajúce,“ odvetil som. „Zdá sa mi to jednoduché ako dvakrát dva. Smer poznajú podľa kompasu, poznajú vzdialenosť aj rýchlosť. Nenazval by som to ničím iným ako matematickou istotou.“

„Vyčerpávajúce!“ odfrkol. „Jednoduché ako dvakrát dva! Matematická istota!“

Keď na mňa hľadel, akoby sa vzpriamil a zaprel chrbtom o vzduch. „A čo tento odliv, čo sa valí von cez prieliv Golden Gate?“ spýtal sa, či skôr zrúkol. „Akou rýchlosťou to odteká? Ako veľmi nás to unáša, hm? Počujete to? Zvonová bója, a my sme rovno na nej! Pozrite, už menia kurz!“

Z hmly sa žalostne ozval zvon a videl som, ako kormidelník veľmi rýchlo otáča kormidlom. Zvon, ktorý sa predtým zdal rovno pred nami, teraz znel zboku. Naša píšťala chrapľavo húkala a z hmly k nám sem-tam doliehali hlasy iných píšťal.

„To je nejaký prievoz,“ povedal muž s červenou tvárou a ukázal smerom k píšťale napravo. „A tamto! Počujete? Fúka sa ústami. Najskôr nejaký plochý nákladný škuner. Radšej si dávajte pozor, pán Škunerník. Áno, veď som si to myslel. Teraz sa niekomu porobí!“

Neviditeľný prievoz trúbil jeden signál za druhým a roh, do ktorého ktosi fúkal ústami, vytrubovával v smrteľnej hrôze.

„A teraz si navzájom vzdávajú úctu a snažia sa jeden druhému vyhnúť,“ pokračoval muž s červenou tvárou, keď splašené pískanie utíchlo.

Tvár mu žiarila, oči sa mu vzrušením iskrili, kým prekladal reč rohov a sirén do zrozumiteľného jazyka. „Tamto naľavo vyvádza parná siréna. A počujete toho chlapíka, čo znie, akoby mal v hrdle žabu? Ak dobre odhadujem, to bude parný škuner, čo sa proti odlivu plazí dnu od mysov pri vjazde do zálivu.“

Priamo pred nami a z veľkej blízkosti sa ozvala pronikavá píšťalka, ktorá vyhvizdovala, akoby sa zbláznila. Na Martineze zazneli gongy. Naše lopatkové kolesá sa zastavili, ich pulzujúci tep utíchol a potom sa znova roztočili. Pronikavá píšťalka, podobná cvrlikaniu svrčka uprostred revu veľkých šeliem, prerazila hmlu už viac zboku a rýchlo slabla a slabla. Obrátil som sa na svojho spoločníka, aby mi to vysvetlil.

„Jeden z tých šialených motorových člnov,“ povedal. „Skoro by som si prial, aby sme ho boli potopili, toho malého darebáka! Narobia viac zla ako čokoľvek iné. A načo sú vôbec dobré? Každý somár sa do takého posadí a ženie ho hlava-nehlava, píska o dušu a celému svetu oznamuje, nech si dáva pozor na neho, lebo on ide a sám si pozor dávať nevie! Lebo on ide! A vy si musíte dávať pozor ešte aj sami na seba! Prednosť v plavbe! Obyčajná slušnosť! Tie slová oni vôbec nepoznajú!“