Biely tesák

Jack London

BIELY TESÁK

Jack London

Obsah

PRVÁ ČASŤ

KAPITOLA I.
PO STOPE MÄSA

Po oboch stranách zamrznutej rieky sa mračil tmavý smrekový les. Nedávny vietor strhol zo stromov biely závoj inovate a v hasnúcom svetle sa zdalo, že sa k sebe nakláňajú, čierne a hrozivé. Nad krajinou vládlo nesmierne ticho. Sama krajina bola púšť, bez života, bez pohybu, taká osamelá a studená, že jej duch nebol ani duchom smútku. Bol v nej náznak smiechu, ale smiechu strašnejšieho než akýkoľvek smútok, smiechu bez veselosti ako úsmev sfingy, smiechu studeného ako mráz a prestúpeného pochmúrnou istotou neomylnosti. Bola to panovačná a nevysloviteľná múdrosť večnosti, ktorá sa smiala márnosti života a jeho úsiliu. Bola to Divočina, divá severská Divočina so zamrznutým srdcom.

A predsa tu život bol, šiel krajinou a vzdoroval. Dolu zamrznutou riekou sa lopotil záprah psov podobných vlkom. Ich naježená srsť bola obalená inovaťou. Dych im mrzol vo vzduchu, len čo vyšiel z papúľ. Tryskal v chuchvalcoch pary, ktorá sa im usádzala na srsti a menila sa na ľadové kryštáliky. Psy mali kožené postroje a kožené postranky ich pútali k saniam, ktoré sa vliekli za nimi. Sane boli bez sklzníc. Boli z pevnej brezovej kôry a celou plochou ležali na snehu. Predný koniec saní bol ohnutý nahor ako zvitok, aby tlačil nadol a pod seba vlnu mäkkého snehu, ktorá sa pred nimi vzdúvala. Na saniach ležala pevne priviazaná dlhá a úzka podlhovastá debna. Boli tam aj iné veci, prikrývky, sekera, kanvica na kávu a panvica, ale najviac miesta zaberala a najviac bola na očiach tá dlhá a úzka podlhovastá debna.

Pred psami sa lopotil muž na širokých snežniciach. Za saňami sa lopotil druhý muž. Na saniach, v debne, ležal tretí muž, ktorého lopota sa skončila, muž, ktorého Divočina premohla a zrazila tak, že sa už nikdy nepohne a nebude bojovať. Divočina zo svojej podstaty nemá rada pohyb. Život ju uráža, lebo život je pohyb, a Divočina sa vždy usiluje pohyb zničiť. Zmrazuje vodu, aby nemohla tiecť do mora. Vyháňa zo stromov miazgu, až premrznú do svojich mohutných sŕdc. A najzúrivejšie a najstrašnejšie zo všetkého Divočina štve a drví človeka, kým si ho nepodrobí, človeka, ktorý je zo všetkého živého najnepokojnejší, večne v odboji proti výroku, že všetok pohyb sa napokon musí skončiť zastavením pohybu.

No vpredu i vzadu sa nezastrašene a nezlomne lopotili dvaja muži, ktorí ešte neboli mŕtvi. Telá mali zahalené v kožušinách a mäkko vyčinenej koži. Mihalnice, líca a pery mali tak obalené kryštálikmi zamrznutého dychu, že im nebolo rozoznať tváre. To im dodávalo vzhľad strašidelných masiek, pohrebníkov zo sveta prízrakov na pohrebe akéhosi ducha. Ale pod tým všetkým boli ľudia vnikajúci do krajiny pustoty, výsmechu a ticha, nepatrní dobrodruhovia odhodlaní na obrovské dobrodružstvo, ktorí sa postavili proti moci sveta takého vzdialeného, cudzieho a mŕtveho ako priepasti vesmíru.

Šli ďalej bez slova a šetrili si dych na prácu svojich tiel. Zo všetkých strán bolo ticho a doliehalo na nich hmatateľnou prítomnosťou. Pôsobilo im na mysle tak, ako mnohonásobný tlak hlbokej vody pôsobí na telo potápača. Drvilo ich váhou nekonečnej rozľahlosti a nezmeniteľného výroku. Vtláčalo ich do najodľahlejších kútov ich vlastnej mysle a vytláčalo z nich, ako šťavu z hrozna, všetky falošné zápaly, vzlety a prehnané sebavedomie ľudskej duše, kým sami seba neuvideli ako bytosti konečné a malé, zrnká a smietky, ktoré sa so slabou prefíkanosťou a skromnou múdrosťou pohybujú uprostred hry a súhry veľkých slepých živlov a síl.

Prešla hodina a druhá hodina. Bledé svetlo krátkeho dňa bez slnka začínalo hasnúť, keď sa v nehybnom vzduchu ozvalo slabé vzdialené zavytie. Prudko sa vznieslo nahor, až dosiahlo najvyšší tón, kde sa napäto a rozochvene držalo, a potom pomaly doznelo. Mohol to byť nárek zatratenej duše, nebyť akejsi smutnej divosti a hladnej dychtivosti, ktorá v ňom znela. Predný muž otočil hlavu, až sa jeho oči stretli s očami muža vzadu. A potom si ponad úzku podlhovastú debnu navzájom prikývli.

Ozvalo sa druhé zavytie a prebodlo ticho prenikavosťou ihly. Obaja muži určili, odkiaľ ide. Bolo to vzadu, kdesi v snehovej pláni, ktorú práve prešli. Ozvalo sa tretie vytie, odpoveď, tiež vzadu a naľavo od druhého.

„Idú po nás, Bill,“ povedal muž vpredu.

Hlas mu znel chrapľavo a neskutočne a hovoril so zjavnou námahou.

„Mäsa je málo,“ odpovedal druh. „Už celé dni som nevidel ani zajačiu stopu.“

Potom už neprehovorili, hoci napínali uši na lovecké vytie, ktoré sa za nimi ozývalo ďalej.

Keď padla tma, zaviedli psy do húštiny smrekov na brehu rieky a rozložili tábor. Rakva pri ohni slúžila za sedadlo i stôl. Vlčie psy, zhŕknuté na druhej strane ohňa, vrčali a hašterili sa medzi sebou, ale nejavili ani najmenšiu chuť zatúlať sa do tmy.