Spolok ryšavcov

Arthur Conan Doyle

Spolok ryšavcov

Raz na jeseň minulého roku som navštívil svojho priateľa pána Sherlocka Holmesa a našiel som ho zabratého do rozhovoru s veľmi tučným, červenolícim starším pánom s ohnivoryšavými vlasmi. Ospravedlnil som sa za vyrušenie a chcel som sa vzdialiť, ale Holmes ma prudko vtiahol do izby a zavrel za mnou dvere.

„Nemohli ste prísť v lepšej chvíli, milý Watson,“ povedal srdečne.

„Bál som sa, že máte prácu.“

„Aj mám. A veľmi.“

„Tak môžem počkať vo vedľajšej izbe.“

„Vôbec nie. Pán Wilson, tento pán bol mojím spoločníkom a pomocníkom v mnohých mojich najúspešnejších prípadoch a nepochybujem, že mi bude nanajvýš užitočný aj vo vašom.“

Tučný pán sa napoly zdvihol zo stoličky a kývol na pozdrav. Pritom na mňa rýchlo a spýtavo pozrel malými očami zapadnutými v tuku.

„Skúste pohovku,“ povedal Holmes, klesol späť do kresla a zopäl končeky prstov, ako mal vo zvyku, keď bol v sudcovskej nálade. „Viem, milý Watson, že máte takú istú lásku ako ja ku všetkému, čo je bizarné a mimo konvencií a jednotvárneho behu každodenného života. Svoju záľubu ste prejavili nadšením, s akým ste zaznamenávali, a ak mi dovolíte tak povedať, trochu aj prikrášľovali toľké moje malé dobrodružstvá.“

„Vaše prípady ma naozaj nesmierne zaujímali,“ poznamenal som.

„Pamätáte sa, že som onehdy, tesne predtým, než sme sa pustili do veľmi jednoduchého problému slečny Mary Sutherlandovej, poznamenal, že po zvláštne účinky a mimoriadne kombinácie musíme ísť k životu samému, ktorý je vždy oveľa odvážnejší než akýkoľvek výplod obrazotvornosti.“

„Tvrdenie, o ktorom som si dovolil pochybovať.“

„Dovolili, doktor, ale aj tak budete musieť prijať môj názor, lebo inak na vás budem kopiť fakt na fakt, kým sa pod nimi váš rozum nezrúti a neuzná, že mám pravdu. Nuž, pán Jabez Wilson bol taký láskavý, že ma dnes ráno navštívil a začal rozprávanie, zrejme jedno z najpozoruhodnejších, aké som za dlhší čas počul. Už ste ma neraz počuli povedať, že najzvláštnejšie a najjedinečnejšie veci sa veľmi často spájajú nie s veľkými, ale s malými zločinmi, a občas dokonca aj tam, kde je sporné, či vôbec došlo k nejakému zločinu. Podľa toho, čo som doteraz počul, nedokážem povedať, či je tento prípad zločinom, alebo nie, ale sled udalostí určite patrí medzi najpozoruhodnejšie, s akými som sa kedy stretol. Možno by ste boli taký láskavý, pán Wilson, a začali svoje rozprávanie odznova. Žiadam vás o to nielen preto, že môj priateľ doktor Watson nepočul úvodnú časť, ale aj preto, že pre zvláštnu povahu toho príbehu chcem z vašich úst každú možnú podrobnosť. Spravidla, keď počujem nejaký nepatrný náznak priebehu udalostí, dokážem sa riadiť tisíckami iných podobných prípadov, ktoré sa mi vynoria v pamäti. V tomto prípade som nútený priznať, že fakty sú, pokiaľ viem, jedinečné.“

Tučný klient vypol hruď s výrazom istej malej hrdosti a z vnútorného vrecka zvrchníka vytiahol špinavé a pokrčené noviny. Vystrčil hlavu dopredu, vyhladil si noviny na kolene a prebehol očami stĺpec s inzerátmi. Zatiaľ som si toho muža dobre obzrel a snažil som sa, po vzore svojho spoločníka, čítať znaky, ktoré by mohol poskytnúť jeho odev či výzor.

Z obhliadky som však veľa nezískal. Náš návštevník mal všetky znaky priemerného všedného britského obchodníka: bol tučný, nafúkaný a pomalý. Mal na sebe dosť vyťahané sivé kockované nohavice, nie práve čistý čierny redingot, vpredu rozopnutý, a hnedastú vestu s ťažkou mosadznou hodinkovou retiazkou, na ktorej visel ako ozdoba štvorcový prevŕtaný kúsok kovu. Na stoličke vedľa neho ležal rozstrapkaný cylinder a vyblednutý hnedý zvrchník s pokrčeným zamatovým golierom. Celkovo, nech som sa díval, ako som chcel, nebolo na tom mužovi nič pozoruhodné okrem jeho žiarivo ryšavej hlavy a výrazu krajnej mrzutosti a nespokojnosti v tvári.