← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 1 strana diela.

Ostrov víly

Edgar Allan Poe

OSTROV VÍLY

Nullus enim locus sine genio est. – Servius.

„La musique,“ hovorí Marmontel v oných „Contes Moraux“ (*1), ktoré sme vo všetkých našich prekladoch tvrdošijne nazývali „Mravoučné poviedky“, akoby na výsmech ich duchu – „la musique est le seul des talents qui jouissent de lui-même; tous les autres veulent des temoins.“ Zamieňa si tu rozkoš, ktorú možno čerpať zo sladkých zvukov, so schopnosťou tvoriť ich. Nadanie pre hudbu o nič väčšmi než ktorékoľvek iné neprináša úplný pôžitok tam, kde niet druhého, kto by ocenil jeho prejav. A iba tak ako ostatné talenty plodí účinky, z ktorých sa možno plne tešiť v samote. Myšlienka, ktorú si Marmontel buď nedokázal jasne uvedomiť, alebo ju pri jej vyslovení obetoval svojej národnej záľube v pointe, je nepochybne celkom obhájiteľná: hudbu vyššieho rádu doceníme najdôkladnejšie vtedy, keď sme úplne sami. Tézu v tejto podobe ihneď pripustia tí, ktorí milujú lýru pre ňu samu a pre jej duchovné poslanie. No jestvuje rozkoš, ktorá je ešte na dosah padnutému ľudskému pokoleniu, azda jediná, ktorá vďačí sprievodnému pocitu odlúčenosti za ešte viac než hudba. Mám na mysli šťastie, ktoré zakúšame pri kontemplácii prírodnej scenérie. Veru, kto chce správne uzrieť slávu Božiu na zemi, musí tú slávu uzrieť v samote. Mne aspoň je prítomnosť (nielen ľudského života, ale života v akejkoľvek inej podobe než v podobe zelených bytostí, čo rastú z pôdy a sú nemé) škvrnou na krajine – protiví sa géniu miesta. Rád veru hľadím na temné údolia i na sivé skaly, na vody, ktoré sa mlčky usmievajú, na lesy vzdychajúce v nepokojných driemotách i na hrdé, bdelé vrchy, ktoré na to všetko zhliadajú. Rád na ne hľadím ako na obrovské údy jediného rozľahlého, živého a cítiaceho celku – celku, ktorého tvar (tvar gule) je najdokonalejší a najobsiahlejší zo všetkých, ktorého dráha vedie pomedzi družné planéty, ktorého krotkou slúžkou je mesiac a sprostredkujúcim vládcom slnko, ktorého životom je večnosť, ktorého myšlienka je myšlienkou Boha, ktorého rozkošou je poznanie, ktorého osudy sa strácajú v nesmiernosti, ktorého vedomie o nás je príbuzné nášmu vedomiu o animalkulách, čo zamorujú mozog – na bytosť, ktorú v dôsledku toho pokladáme za čisto neživú a hmotnú, veľmi podobným spôsobom, akým musia tieto animalkuly pokladať nás.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.