Jama a kyvadlo

Nevie, kde je. Vie len, že rozsudok už padol.

Väzeň inkvizície sa preberie v úplnej tme toledského žalára. Nikto ho nemučí, nikto sa mu neprihovorí — musí sám zistiť, čo mu pripravili. Odtrhne si kus odevu, aby si označil miesto pri stene, a začne si žalár premeriavať krokmi.

Prvá pasca sa ohlási v poslednej chvíli. Zakopne a padne — brada mu spočinie na dlážke, ale pery a čelo sa nedotýkajú ničoho. Uprostred cely zíva okrúhla studňa. O krok ďalej a svet by ho viac nebol videl.

Keď sa preberie druhý raz, leží priviazaný na chrbte. Na strope je namaľovaný Čas, ktorý namiesto kosy drží kyvadlo — až na to, že to kyvadlo sa hýbe. Na jeho konci sa hojdá polmesiac z lesklej ocele, ostrý ako britva, presne nad jeho srdcom. Klesá tak pomaly, že má dosť času vypočítať si, koľko hodín mu ostáva. A potom mu z hlbín studne prídu na pomoc práve tie tvory, ktoré ho dovtedy desili najviac.

Jama a kyvadlo je poviedka bez ducha, bez dvojníka a bez štipky nadprirodzena. Edgar Allan Poe tu stavia hrôzu iba z tmy, geometrie a času — nič sa nevysvetľuje, všetko treba nahmatať. Preto sa dodnes číta ako predloha každej scény, v ktorej sa hrdinovi zmenšuje priestor.

Klasika z roku 1842. Krátke čítanie, pri ktorom sa prichytíte, že dýchate plytko.