Jama a kyvadlo
Edgar Allan Poe
JAMA A KYVADLO
Impia tortorum longos hic turba furores
Sanguinis innocui, non satiata, aluit.
Sospite nunc patria, fracto nunc funeris antro,
Mors ubi dira fuit vita salusque patent.*
[Štvorveršie zložené pre bránu trhoviska, ktoré sa malo postaviť na mieste budovy Jakobínskeho klubu v Paríži.]
* „Bezbožná tlupa mučiteľov tu dlho sýtila svoje besnenie nevinnou krvou a nevedela sa nasýtiť. Dnes, keď je vlasť zachránená a hrobka záhuby rozborená, tam, kde vládla krutá smrť, otvárajú sa život a spása.“ Budova Jakobínskeho klubu v Paríži bola strediskom revolučného teroru.
Bolo mi zle – na smrť zle z tej dlhej agónie, a keď ma napokon rozviazali a dovolili mi sadnúť si, cítil som, že ma opúšťajú zmysly. Ortieľ – strašný ortieľ smrti – bol posledné, čo ešte zreteľne doľahlo k môjmu sluchu. Potom akoby sa hlasy inkvizítorov zliali do jediného snového, neurčitého hukotu. Ten vnukol mojej duši predstavu otáčania – azda preto, že sa mi v obraznosti spájal s hrkotom mlynského kolesa. No len nakrátko, lebo o chvíľu som už nepočul nič. Istý čas som však ešte videl – no v akom strašnom zveličení! Videl som pery sudcov v čiernych talároch. Zdali sa mi biele – belšie než hárok, na ktorý píšem tieto slová – a tenké až do grotesknosti, tenké napätím svojho výrazu pevnosti, neochvejného odhodlania, prísneho pohŕdania ľudskou útrpnosťou. Videl som, že z tých perí ešte stále vychádzajú výroky toho, čo bolo pre mňa osudom. Videl som ich zvíjať sa smrtonosnou rečou. Videl som ich skladať slabiky môjho mena a striasol som sa, lebo nenasledoval nijaký zvuk. Videl som aj, v niekoľkých okamihoch delirickej hrôzy, mäkké a takmer nebadateľné vlnenie čiernych drapérií, ktoré zahaľovali steny siene. A potom mi zrak padol na sedem vysokých sviec na stole. Sprvu mali výzor milosrdenstva a zdali sa mi bielymi a štíhlymi anjelmi, ktorí ma prídu zachrániť. Potom sa však razom celého môjho ducha zmocnila smrteľná nevoľnosť a pocítil som, ako sa mi zachvieva každé vlákno tela, akoby som sa dotkol drôtu galvanickej batérie, a anjelské postavy sa premenili na bezvýznamné prízraky s hlavami z plameňa a videl som, že mi od nich pomoc nepríde. A vtedy sa mi do obraznosti vkradla, ako sýty hudobný tón, myšlienka, aký sladký odpočinok musí byť v hrobe. Prišla ticho a pokradmo a dlho trvalo, kým som ju naplno docenil. No práve keď ju môj duch konečne naozaj precítil a prijal, postavy sudcov mi zmizli spred očí ako zázrakom, vysoké sviece sa prepadli do ničoty, ich plamene dočista zhasli a nastala čierňava tmy. Všetky pocity akoby pohltil šialený, strmhlavý zostup ako pád duše do Hádu. Potom bolo vesmírom ticho, nehybnosť a noc.
Omdlel som. A predsa nepoviem, že som stratil všetko vedomie. Čo z neho zostalo, nebudem sa pokúšať vymedziť, ba ani opísať, no všetko stratené nebolo. V najhlbšom spánku – nie! V deliriu – nie! V mdlobách – nie! V smrti – nie! Ani v hrobe nie je stratené všetko. Inak by pre človeka nebolo nesmrteľnosti. Prebúdzajúc sa z najhlbšieho spánku trháme pavučinu akéhosi sna. No už o sekundu (taká krehká mohla byť tá pavučina) si nepamätáme, že sa nám snívalo. Pri návrate z mdlôb do života sú dva stupne: najprv pocit jestvovania duševného či duchovného, potom pocit jestvovania telesného. Zdá sa pravdepodobné, že keby sme si po dosiahnutí druhého stupňa vedeli vybaviť dojmy prvého, našli by sme v týchto dojmoch výrečné spomienky na priepasť tam za ním. A tá priepasť – čo je? Ako aspoň rozoznať jej tiene od tieňov hrobu? No ak sa dojmy toho, čo som nazval prvým stupňom, nedajú vyvolať vôľou, či neprichádzajú po dlhom čase nezvané, kým sa my čudujeme, odkiaľ sa berú? Kto nikdy neomdlel, nie je ten, kto nachádza neznáme paláce a divne povedomé tváre v žeravých uhlíkoch. Nie je ten, kto vidí vznášať sa v povetrí smutné vidiny, ktoré mnohí uzrieť nemôžu. Nie je ten, kto sa zadumá nad vôňou nejakého nevídaného kvetu. Nie je ten, komu sa myseľ zmätie nad významom hudobnej kadencie, ktorá dovtedy nikdy neupútala jeho pozornosť.
Uprostred častých a zamyslených pokusov rozpamätať sa, uprostred úporných zápasov o to, aby som pozbieral nejaký znak toho stavu zdanlivej ničoty, do ktorého upadla moja duša, boli chvíle, keď som sníval o úspechu. Boli krátke, veľmi krátke obdobia, keď sa mi podarilo vyvolať spomienky, ktoré mohli, ako ma ubezpečuje jasný rozum neskoršieho času, patriť jedine k onomu stavu zdanlivého bezvedomia. Tieto tiene pamäti hovoria nezreteľne o vysokých postavách, ktoré ma dvíhali a mlčky niesli nadol – nižšie – stále nižšie – až ma zvieral ohavný závrat pri samej predstave nekonečnosti toho zostupu. Hovoria aj o neurčitej hrôze pri srdci, hrôze z neprirodzenej nehybnosti toho srdca. Potom prichádza pocit náhlej nehybnosti všetkých vecí, akoby tí, čo ma niesli (príšerný sprievod!), pri zostupe prekročili hranice bezhraničného a zastali, ustatí svojou lopotou. Nato sa mi vybavuje čosi ploché a vlhké. A ďalej je už všetko šialenstvo – šialenstvo pamäti, ktorá sa zapodieva zakázanými vecami.
Celkom znenazdania sa mi do duše vrátil pohyb a zvuk – búrlivý pohyb srdca a v ušiach zvuk jeho tlkotu. Potom prestávka, v ktorej je všetko prázdne. Potom znova zvuk a pohyb a hmat – mravčenie prenikajúce celým telom. Potom číre vedomie jestvovania bez myšlienky – stav, ktorý trval dlho. Potom, celkom znenazdania, myšlienka a chvejná hrôza a úporná snaha pochopiť svoj skutočný stav. Potom mocná túžba upadnúť späť do bezcitnosti. Potom prudké precitnutie duše a úspešný pokus o pohyb. A teraz plná spomienka na súd, na sudcov, na čierne drapérie, na ortieľ, na nevoľnosť, na mdloby. Potom úplné zabudnutie všetkého, čo nasledovalo, všetkého, čo mi neskorší deň a veľká úpornosť snaženia umožnili hmlisto si vybaviť.