Poslední a prví ľudia
Olaf Stapledon
Predslov
Táto kniha je fikcia. Pokúsil som sa vymyslieť príbeh, ktorý by sa mohol javiť ako možné alebo aspoň nie celkom nemožné rozprávanie o budúcnosti človeka. A usiloval som sa, aby ten príbeh súvisel so zmenou, ktorá sa dnes odohráva v tom, ako človek nazerá na svet.
Snovať romantické príbehy o budúcnosti sa môže zdať oddávaním sa nespútanému špekulovaniu, ktorého jediným cieľom je vyvolať úžas. No ovládaná obrazotvornosť môže byť v tejto oblasti veľmi cenným cvičením pre mysle, ktoré tápu v prítomnosti a v jej možnostiach. Dnes by sme mali vítať, ba aj skúmať každý vážny pokus predstaviť si budúcnosť ľudského rodu. Nielen preto, aby sme pochopili veľmi rozmanité a neraz tragické možnosti, ktoré stoja pred nami, ale aj preto, aby sme si zvykli na istotu, že mnohé z našich najdrahších ideálov by sa vyspelejším mysliam zdali detinské. Snovať príbehy o ďalekej budúcnosti teda znamená pokúšať sa uzrieť ľudský rod v jeho kozmickom rámci a pretvárať svoje srdcia tak, aby dokázali prijať nové hodnoty.
Ak však má mať takéto obrazotvorné budovanie možných budúcností vôbec nejakú silu, naša fantázia musí byť prísne ukáznená. Musíme sa usilovať, aby sme neprekročili hranice možného vytýčené konkrétnym stavom kultúry, v ktorej žijeme. Holá fantastika má len malú moc. Nie že by sme sa mali naozaj pokúšať predpovedať, čo sa v skutočnosti stane. V našom terajšom stave je také proroctvo, okrem najjednoduchších vecí, iste márne. Nevystupujeme ako historici, ktorí by sa usilovali hľadieť dopredu namiesto dozadu. Môžeme iba vybrať istú niť zo spleti mnohých rovnako oprávnených možností. Musíme však vyberať s istým zámerom. Činnosť, do ktorej sa púšťame, nie je veda, ale umenie. A na čitateľa by mala pôsobiť tak, ako má pôsobiť umenie.
Naším cieľom však nie je len vytvoriť esteticky obdivuhodnú fikciu. Výsledkom nemajú byť ani holé dejiny, ani holá fikcia, ale mýtus. Pravý mýtus je taký, ktorý v rámci vesmíru istej kultúry (živej alebo mŕtvej) bohato, a možno často tragicky, vyjadruje najvyššie predmety obdivu možné v tejto kultúre. Falošný mýtus buď hrubo prekračuje hranice vierohodnosti, ktoré mu vytyčuje jeho vlastné kultúrne podložie, alebo vyjadruje predmety obdivu menej vyspelé, než zodpovedá najlepšiemu videniu jeho kultúry. Táto kniha nemôže tvrdiť, že je pravým mýtom, o nič viac než to, že je pravým proroctvom. Je to však pokus o tvorbu mýtu.
Budúcnosť, akú si tu predstavujem, by sa podľa mňa moderným ľuďom západného sveta, ktorí poznajú obrysy súčasného myslenia, nemala zdať celkom fantastická, a v každom prípade nie natoľko fantastická, aby bola bez významu. Keby som si bol zvolil látku, v ktorej by nebolo vôbec nič fantastické, práve jej vierohodnosť by ju urobila nevierohodnou. O budúcnosti je totiž takmer isté aspoň jedno: veľmi veľa z toho, čo prinesie, by sme nazvali neuveriteľným. V jednom dôležitom ohľade sa síce môže zdať, že som zablúdil do neplodnej výstrednosti. Predpokladal som, že obyvateľ ďalekej budúcnosti sa dorozumieva s nami, dnešnými ľuďmi. Predstieral som, že má moc čiastočne ovládať činnosť myslí, ktoré žijú teraz, a že táto kniha je plodom takého vplyvu. No ani tento výmysel naše myslenie azda celkom nevylučuje. Mohol som ho, pravdaže, ľahko vynechať a téma by sa zmenila iba povrchne. Jeho zavedenie však bolo viac než len pohodlným riešením. Iba nejakým takým radikálnym a mätúcim prostriedkom som mohol stvárniť možnosť, že povaha času skrýva viac, než sa nám odhaľuje. Ba iba nejakým takým trikom som mohol náležite vyjadriť presvedčenie, že celá naša terajšia mentalita je len zmätený a neistý prvý pokus.
Ak by túto knihu niekedy náhodou objavil niekto v budúcnosti, napríklad príslušník nasledujúcej generácie pri prehrabávaní haraburdia po svojich predchodcoch, iste u neho vyvolá úsmev. Nevyhnutne sa totiž stane veľmi veľa vecí, o ktorých zatiaľ niet ani náznaku. Ba aj počas života našej generácie sa okolnosti môžu zmeniť tak nečakane a tak od základu, že táto kniha bude čoskoro pôsobiť smiešne. Na tom však nezáleží. My dnešní ľudia si musíme svoj vzťah k ostatnému vesmíru predstaviť, ako najlepšie vieme. A aj keby sa naše predstavy ľuďom budúcnosti mali zdať fantastické, dnes môžu napriek tomu splniť svoj účel.
Niektorí čitatelia, ktorí budú môj príbeh pokladať za pokus o proroctvo, ho možno označia za neopodstatnene pesimistický. Nie je to však proroctvo. Je to mýtus, alebo pokus o mýtus. Všetci si želáme, aby sa budúcnosť vyvinula šťastnejšie, než som ju vykreslil. Najmä si želáme, aby naša terajšia civilizácia vytrvalo napredovala k nejakej utópii. Myšlienka, že by mohla upadnúť a zrútiť sa a že by všetky jej duchovné poklady mohli byť nenávratne stratené, sa nám prieči. Musíme sa s ňou však vyrovnať aspoň ako s možnosťou. A tento druh tragédie, tragédiu ľudského rodu, musí podľa mňa pripustiť každý primeraný mýtus.
A tak, hoci rád uznávam, že v našej dobe sú silné zárodky nádeje rovnako ako zúfalstva, predstavil som si z estetických dôvodov, že sa náš ľudský rod sám zničí. Dnes jestvuje veľmi vážne mienené hnutie za mier a medzinárodnú jednotu a pri troche šťastia a rozumnom vedení môže iste zvíťaziť. Musíme čo najúprimnejšie dúfať, že zvíťazí. V tejto knihe som však veci rozvrhol tak, že toto veľké hnutie zlyhá. Predpokladám, že nedokáže zabrániť sérii národných vojen, a dovoľujem mu dosiahnuť cieľ jednoty a mieru až vtedy, keď je už mentalita ľudského rodu podlomená. Kiež sa to nestane! Kiež Spoločnosť národov alebo nejaká dôslednejšie kozmopolitná autorita presadí svoje, kým nie je neskoro! Nájdime si však v mysli i v srdci miesto pre myšlienku, že celé úsilie nášho ľudského rodu môže byť napokon len vedľajšou a neúspešnou epizódou v oveľa rozsiahlejšej dráme, ktorá je azda tiež tragická.