Cesta na Arktúr
David Lindsay
Kapitola 1. Seansa
Jedného marcového večera o ôsmej uviedli Backhousa, médium a rýchlo stúpajúcu hviezdu spiritistického sveta, do pracovne v Prolands, hampsteadskom sídle Montague Faulla. Miestnosť osvetľoval len plápolajúci oheň v kozube. Hostiteľ, ktorý si ho premeriaval s lenivou zvedavosťou, vstal a vymenili si obvyklé zdvorilé pozdravy. Obchodník s Južnou Amerikou ukázal hosťovi na pohodlné kreslo pred kozubom a sám sa opäť zaboril do svojho. Rozsvietili elektrické svetlo. Faullove výrazné, ostro rezané črty, koža, ktorá pôsobila ako z kovu, a celkový výraz znudenej netečnosti zrejme veľký dojem na médium neurobili, lebo Backhouse bol zvyknutý hľadieť na ľudí z osobitného uhla. Pre obchodníka bol naopak Backhouse novinkou. Kým si ho pokojne prezeral cez privreté viečka a dym cigary, uvažoval, ako sa tomuto drobnému podsaditému človeku so špicatou bradou darí vyzerať taký svieži a duševne zdravý, keď sa zaoberá takou chorobnou činnosťou.
„Fajčíte?“ zatiahol Faull, aby nejako začal rozhovor. „Nie? Tak sa niečoho napijete?“
„Zatiaľ nie, ďakujem vám.“
Odmlka.
„Je všetko v poriadku? Materializácia sa uskutoční?“
„Nevidím dôvod o tom pochybovať.“
„To je dobre, nerád by som totiž, aby boli moji hostia sklamaní. Šek pre vás mám vypísaný vo vrecku.“
„Celkom postačí aj potom.“
„Dohodli sme sa na deviatej, ak sa nemýlim?“
„Myslím, že áno.“
Rozhovor naďalej viazol. Faull sa rozvaľoval v kresle a zostával ľahostajný.
„Chceli by ste počuť, aké prípravy som urobil?“
„Nie som si vedomý, že by boli potrebné nejaké iné prípravy než stoličky pre vašich hostí.“
„Mám na mysli výzdobu miestnosti na seansu, hudbu a podobne.“
Backhouse uprene pozrel na hostiteľa. „Ale veď to nie je divadelné predstavenie.“
„To je pravda. Azda by som to mal vysvetliť… Budú prítomné dámy a dámy, viete, majú zmysel pre estetiku.“
„V tom prípade nič nenamietam. Dúfam len, že sa im predstavenie bude páčiť až do konca.“
Povedal to dosť suchým tónom.
„Nuž, tak je všetko v poriadku,“ povedal Faull. Švihol cigaru do ohňa, vstal a nalial si whisky.
„Pôjdete sa pozrieť na miestnosť?“
„Ďakujem, nie. Kým nepríde čas, radšej s ňou nechcem mať nič spoločné.“
„Tak poďme za mojou sestrou, pani Jamesonovou, je v salóne. Keďže nie som ženatý, občas mi preukáže tú láskavosť a robí mi hostiteľku.“
„S potešením,“ povedal Backhouse chladne.
Dámu našli samu. Sedela zamyslene pri otvorenom klavíri. Hrala Skriabina a premohli ju city. Médium si všimlo jej drobné, napäté, patricijské črty a ruky ako z porcelánu a čudovalo sa, ako Faull prišiel k takejto sestre. Prijala ho statočne, len s nádychom tichého pohnutia. Bol na takéto prijatia zo strany nežného pohlavia zvyknutý a dobre vedel, ako na ne odpovedať.
„Mňa udivuje,“ povedala napoly šeptom po desiatich minútach pôvabnej, prázdnej konverzácie, „ak to chcete vedieť, ani nie tak samotný prejav, hoci ten bude iste úžasný, ako skôr vaša istota, že k nemu dôjde. Povedzte mi, na čom sa vaša dôvera zakladá.“
„Snívam s otvorenými očami,“ odpovedal a obzrel sa ku dverám, „a iní vidia moje sny. To je všetko.“
„Ale to je krásne,“ odvetila pani Jamesonová. Usmiala sa trochu roztržito, lebo práve vošiel prvý hosť.
Bol to Kent-Smith, bývalý sudca, známy bystrým humorom zo súdnej siene. Mal však dosť rozumu, aby sa ho nepokúšal prenášať do súkromného života. Hoci mal už dávno po sedemdesiatke, oči mu ešte stále znepokojivo iskrili. So zručnosťou starca, ktorý si vie vybrať, sa hneď usadil v najpohodlnejšom z mnohých pohodlných kresiel.
„Tak dnes večer uvidíme zázraky?“
„Nový materiál do vašej autobiografie,“ poznamenal Faull.
„Ach, nemali ste spomínať moju nešťastnú knihu. Starý štátny úradník sa len zabáva na odpočinku, pán Backhouse. Nemáte sa čoho obávať, prešiel som školou mlčanlivosti.“
„Neobávam sa. Proti tomu, aby ste uverejnili, čo sa vám zapáči, nemôže byť nijakých námietok.“
„Ste veľmi láskavý,“ povedal starec s prefíkaným úsmevom.
„Trent dnes večer nepríde,“ poznamenala pani Jamesonová a letmo, zvláštne pozrela na brata.
„Ani som nečakal, že príde. To nie je preňho.“
„Musíte vedieť,“ pokračovala a obrátila sa k bývalému sudcovi, „že pani Trentová nás všetkých zaviazala k vďačnosti. Prekrásne vyzdobila starú halu na poschodí a postarala sa o rozkošný malý orchester.“
„Ale veď to je rímska okázalosť.“
„Backhouse si myslí, že s duchmi by sa malo zaobchádzať úctivejšie,“ zasmial sa Faull.
„Ale pán Backhouse, poetické prostredie…“
„Prepáčte. Som obyčajný človek a vždy rád zredukujem veci na ich základnú jednoduchosť. Nestavám sa proti tomu, len vyjadrujem svoj názor. Príroda je jedna vec a umenie druhá.“
„A azda vám dám za pravdu,“ povedal bývalý sudca. „Takáto príležitosť by mala byť jednoduchá, aby sa vylúčila možnosť podvodu, ak mi prepáčite moju priamosť, pán Backhouse.“
„Budeme sedieť pri plnom svetle,“ odvetil Backhouse, „a každý bude mať možnosť dôkladne si prezrieť miestnosť. Požiadam vás tiež, aby ste ma osobne prehľadali.“
Nasledovalo dosť rozpačité ticho. Prerušil ho príchod ďalších dvoch hostí, ktorí vošli spolu. Boli to Prior, zámožný dovozca kávy z londýnskej City, a Lang, burzový obchodník, vo svojom kruhu dobre známy ako amatérsky eskamotér. Backhouse sa s Langom letmo poznal. Prior, ktorý naplnil miestnosť slabou vôňou vína a tabakového dymu, sa pokúšal vniesť do celého podujatia ovzdušie bodrosti. Keď však zistil, že ho v tom nikto nepodporuje, čoskoro stíchol a pustil sa do prezerania akvarelov na stenách. Lang, vysoký, chudý a plešatejúci, toho veľa nenahovoril, zato však na Backhousa často uprene hľadel.