Dom na pomedzí
William Hope Hodgson
DOM NA POMEDZÍ
Podľa rukopisu, ktorý roku 1877 objavili páni Tonnison a Berreggnog v zrúcaninách južne od dediny Kraighten na západe Írska. Podané tu s poznámkami.
MÔJMU OTCOVI
(ktorého nohy kráčajú stratenými eónmi)
Otvor dvere
a načúvaj!
Len vetra tlmený rev v šere
a ligot sĺz, čo lemujú kraj
mesiaca.
A v duchu, cestami temnými,
krok miznúcich črievic sa stráca
von, do noci s Mŕtvymi.
„Ticho! A čuj
to žalostné nariekanie
vetra v temnote.
Ticho a čuj, bez šepotu a bez vzdychania,
na črievice, čo kráčajú stratenými eónmi,
na zvuk, čo ťa volá na umieranie.
Ticho a čuj! Ticho a čuj!“
Črievice mŕtvych
AUTOROV ÚVOD K RUKOPISU
Mnoho hodín som už rozjímal nad príbehom, ktorý podávajú nasledujúce stránky. Dúfam, že ma vnútorný hlas neklame, keď mi radí ponechať tento záznam v jeho prostote, presne tak, ako mi ho odovzdali.
A sám rukopis… Musíte si ma predstaviť, ako ho v tú chvíľu, keď mi ho prvý raz zverili do opatery, zvedavo obraciam v rukách a rýchlo, trhane si ho prezerám. Je to malá kniha, no hrubá, a celá, až na niekoľko posledných stránok, popísaná zvláštnym, ale čitateľným písmom, husto popísaná. Ešte teraz, keď píšem, mám v nose jej čudný, slabý pach vody z jamy a moje prsty si podvedome pamätajú mäkký, „mazľavý“ dotyk stránok, ktoré boli tak dlho vlhké.
Čítal som a pri čítaní som nadvihol Závesy Nemožného, ktoré zastierajú myseľ, a pozrel som sa von, do neznáma. Blúdil som pomedzi strnulé, strohé vety a onedlho som ich strohému podaniu už nemal čo vyčítať. Tento zmrzačený príbeh totiž dokáže oveľa lepšie než moje ctižiadostivé slová priblížiť všetko, čo sa starý Samotár zo zmiznutého domu usiloval vypovedať.
O prostom, strnulo podanom zázname čudesných a nevšedných vecí poviem len málo. Leží pred vami. Vnútorný príbeh si musí každý čitateľ odkryť sám, podľa svojich schopností a túžby. A aj keby niekto nedokázal tak ako teraz ja uzrieť zatienený obraz a predstavu toho, čomu možno právom dať zaužívané mená Nebo a Peklo, predsa vám môžem sľúbiť nejedno zachvenie, ak príbeh budete brať čisto ako príbeh.
WILLIAM HOPE HODGSON, 17. decembra 1907
I
Nález rukopisu
Ďaleko na západe Írska leží maličká osada menom Kraighten. Stojí osamote na úpätí nízkeho kopca. Široko-ďaleko sa okolo nej prestiera pustatina chmúrneho a celkom nehostinného kraja. Tu i tam, vo veľkých odstupoch, možno natrafiť na zrúcaniny dávno opustenej chalupy, holej a bez slamenej strechy. Celý kraj je pustý a neobývaný. Zem len sotva zakrýva skalné podložie, ktorého je tu nadostač. Miestami sa skala dvíha zo zeme vo vlnovitých hrebeňoch.
Napriek tej pustote sme sa tam s mojím priateľom Tonnisonom rozhodli stráviť prázdniny. Na to miesto natrafil čírou náhodou rok predtým počas dlhej pešej túry a objavil, čo všetko môže rybárovi ponúknuť malá bezmenná riečka, ktorá tečie popri okraji dedinky.
Povedal som, že riečka nemá meno. Môžem dodať, že ani jedna mapa, do ktorej som doteraz nazrel, nezaznačuje ani dedinu, ani riečku. Akoby celkom unikli pozornosti. Podľa toho, čo človeku povie bežný sprievodca, by vlastne ani nemuseli existovať. Čiastočne to azda možno vysvetliť tým, že najbližšia železničná stanica (Ardrahan) je vzdialená nejakých šesťdesiat kilometrov.
Do Kraightenu sme s priateľom dorazili jedného teplého podvečera. Do Ardrahanu sme prišli predošlý večer a prespali sme v izbách, ktoré sme si prenajali na dedinskej pošte. Na druhý deň ráno sme zavčasu vyrazili, neisto usadení na jednom z tých typických írskych dvojkolesových vozíkov.
Jazda po jednej z najhorších ciest, aké si len možno predstaviť, nám trvala celý deň, takže sme boli riadne unavení a trochu mrzutí. Skôr než sme mohli pomyslieť na jedlo alebo odpočinok, bolo však treba postaviť stan a uložiť veci. Dali sme sa teda s kočišovou pomocou do práce a čoskoro stál stan na malom kúsku zeme hneď za dedinkou, celkom blízko pri riečke.
Keď sme uložili všetky veci, prepustili sme kočiša, lebo sa musel čo najrýchlejšie vrátiť, a povedali sme mu, aby si po nás prišiel o dva týždne. Zásob sme si priviezli dosť na celý ten čas a vodu sme mohli brať z riečky. Palivo sme nepotrebovali, lebo vo výstroji sme mali aj malý petrolejový varič a počasie bolo pekné a teplé.
Táboriť pod šírym nebom namiesto toho, aby sme si našli nocľah v niektorej z chalúp, bol Tonnisonov nápad. Ako to on vyjadril, nebol to nijaký žart spať v izbe, kde v jednom kúte bývala početná rodina zdravých Írov a v druhom bol chliev, kým nad hlavou otrhaná kolónia hydiny na hradách nestranne rozdeľovala svoje požehnanie. A celé to bolo také plné rašelinového dymu, že si človek vykýchal dušu z tela, len čo strčil hlavu do dverí.
Tonnison už medzitým zapálil varič a krájal plátky slaniny do panvice, a tak som vzal kanvicu a zišiel k riečke po vodu. Cestou som musel prejsť tesne popri hlúčiku dedinčanov. Zvedavo si ma premeriavali, no nie nevľúdne, hoci ani jeden sa neodvážil prehovoriť.
Keď som sa vracal s plnou kanvicou, podišiel som k nim a priateľsky som kývol hlavou. Odpovedali mi rovnako a ja som sa ich akoby len tak mimochodom spýtal na rybolov. Namiesto odpovede však len mlčky pokrútili hlavami a hľadeli na mňa. Otázku som zopakoval a obrátil som sa pritom najmä na veľkého, vychudnutého chlapa, ktorý stál hneď vedľa mňa, no ani tentoraz som odpoveď nedostal. Muž sa potom obrátil k druhovi a rýchlo mu čosi povedal jazykom, ktorému som nerozumel. Celý hlúčik sa hneď pustil do vravy a po chvíli som uhádol, že je to čistá írčina. Popritom často pozerali mojím smerom. Azda minútu sa takto zhovárali medzi sebou. Potom sa ku mne muž, ktorého som oslovil, obrátil a čosi povedal. Podľa výrazu jeho tváre som usúdil, že sa teraz pre zmenu vypytuje on mňa. No tentoraz som musel pokrútiť hlavou ja a naznačiť, že nerozumiem, čo chcú vedieť. Tak sme tam stáli a pozerali jeden na druhého, až kým som nezačul Tonnisona, ako na mňa volá, aby som sa s kanvicou poponáhľal. S úsmevom som kývol hlavou a odišiel som. Všetci v hlúčiku sa na oplátku usmiali a kývli, hoci z ich tvárí bolo stále vidieť, že nevedia, čo si o mne myslieť.