← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 1 strana diela.

Oválny portrét

Edgar Allan Poe

OVÁLNY PORTRÉT

Zámok, do ktorého sa môj komorník odvážil násilím vniknúť, len aby mi v mojom zúfalo doráňanom stave nedovolil stráviť noc pod holým nebom, bol jednou z tých hromád zmiešanej pochmúrnosti a vznešenosti, čo sa už tak dlho mračia medzi Apeninami, a to nie menej v skutočnosti než vo fantázii pani Radcliffovej. Podľa všetkého ho dočasne a len celkom nedávno opustili. Usadili sme sa v jednej z najmenších a najskromnejšie zariadených miestností. Ležala v odľahlej vežičke budovy. Jej výzdoba bola bohatá, no ošúchaná a starobylá. Steny boli ovešané gobelínmi a vyzdobené rozmanitými a rozličnými erbovými trofejami, spolu s neobyčajne veľkým počtom veľmi živých moderných malieb v rámoch z bohatej zlatej arabesky. Práve tieto maľby, ktoré viseli na stenách nielen na hlavných plochách, ale aj vo veľmi mnohých kútoch vynútených bizarnou architektúrou zámku – práve tieto maľby, azda pre moje počínajúce delírium, vo mne vzbudili hlboký záujem, takže som prikázal Pedrovi, aby zavrel ťažké okenice miestnosti (pretože už bola noc), aby zapálil jazyky vysokého svietnika, čo stál pri hlave mojej postele, a aby doširoka rozhrnul strapaté závesy z čierneho zamatu, ktoré obklopovali samotné lôžko. Chcel som, aby sa toto všetko vykonalo, aby som sa mohol oddať, ak nie spánku, tak aspoň striedavo rozjímaniu nad týmito obrazmi a čítaniu malej knižky, ktorá sa našla na vankúši a podujímala sa ich hodnotiť a opisovať.

Dlho, dlho som čítal – a nábožne, oddane som hľadel. Rýchlo a nádherne uplývali hodiny a nastala hlboká polnoc. Poloha svietnika ma nemile dráždila, a namáhavo vystrúc ruku, aby som nevyrušil svojho driemajúceho komorníka, postavil som svietnik tak, aby jeho lúče plnšie dopadali na knihu.

Lenže ten úkon vyvolal účinok celkom nečakaný. Lúče početných sviec (lebo ich bolo mnoho) dopadli teraz do výklenku miestnosti, ktorý dovtedy zahaľoval hlboký tieň jedného zo stĺpikov postele. Uzrel som tak v jasnom svetle obraz, ktorý som predtým vôbec nezbadal. Bol to portrét mladého dievčaťa, čo práve dozrievalo v ženu. Zbežne som pohliadol na maľbu a potom zavrel oči. Prečo som to urobil, mi spočiatku nebolo jasné ani vo vlastnom vnímaní. No kým mi viečka takto zostávali zavreté, prebral som si v mysli dôvod, prečo som ich tak zavrel. Bol to impulzívny pohyb, aby som získal čas na premýšľanie – aby som sa uistil, že ma zrak neoklamal – aby som utíšil a skrotil svoju obraznosť na triezvejší a istejší pohľad. Po celkom nemnohých okamihoch som opäť uprene pozrel na maľbu.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.