Von Kempelen a jeho objav
Edgar Allan Poe
VON KEMPELEN A JEHO OBJAV
Po veľmi podrobnej a dôkladnej Aragovej rozprave, o zhrnutí v časopise „Silliman’s Journal“ ani nehovoriac, a po obšírnom výklade, ktorý práve uverejnil poručík Maury, nech sa, pravdaže, nepredpokladá, že ak tu ponúkam niekoľko chvatných poznámok o Von Kempelenovom objave, mám v úmysle pozerať sa na vec z vedeckého hľadiska. Mojím zámerom je jednoducho po prvé povedať pár slov o samom Von Kempelenovi (ktorého som mal pred niekoľkými rokmi česť letmo osobne poznať), keďže všetko, čo sa ho týka, musí v tejto chvíli nevyhnutne vzbudzovať záujem, a po druhé pozrieť sa všeobecne a špekulatívne na výsledky objavu.
Azda však nebude od veci predoslať zbežným postrehom, ktoré mienim predložiť, veľmi rozhodné popretie toho, čo sa zdá byť všeobecným dojmom (načerpaným, ako v prípadoch tohto druhu býva zvykom, z novín), t. j. že tento objav, akokoľvek je nesporne ohromujúci, nik nepredvídal.
Kto nahliadne do „Denníka sira Humphryho Davyho“ (Cottle a Munroe, Londýn, 150 s.), zistí na s. 53 a 82, že tento slávny chemik dotyčnú myšlienku nielen poňal, ale dosiahol experimentálne aj nemalý pokrok práve v tej istej analýze, ktorú teraz tak víťazoslávne doviedol do konca Von Kempelen. Ten, hoci to ani len nenaznačuje, bezpochyby (hovorím to bez zaváhania a v prípade potreby to viem dokázať) vďačí „Denníku“ prinajmenšom za prvý podnet k svojmu vlastnému podujatiu.
Odsek z novín „Courier and Enquirer“, ktorý teraz koluje v tlači a trúfa si pripísať vynález akémusi pánu Kissamovi z Brunswicku v štáte Maine, sa mi, priznám sa, z viacerých príčin vidí trochu apokryfný, hoci na uvedenom tvrdení nie je nič nemožné ani veľmi nepravdepodobné. Do podrobností sa púšťať nemusím. Moja mienka o tom odseku sa zakladá predovšetkým na spôsobe jeho podania. Nevyzerá pravdivo. Ľudia, ktorí rozprávajú skutočné udalosti, si zriedka tak potrpia na deň, dátum a presné miesto, ako si, zdá sa, potrpí pán Kissam. Okrem toho, ak pán Kissam naozaj prišiel na to, na čo podľa vlastných slov prišiel, a to v označenom čase, takmer pred ôsmimi rokmi, ako to, že ihneď nepodnikol kroky, aby zožal tie nesmierne výhody, o ktorých aj ten najprostejší truľo musel vedieť, že by mu z objavu plynuli – jemu osobne, ak už nie celému svetu? Vidí sa mi celkom neuveriteľné, že by človek s obyčajným rozumom mohol objaviť to, čo pán Kissam podľa vlastných slov objavil, a predsa si potom počínať tak detinsky – tak zadubene, ako pán Kissam priznáva, že si počínal. Mimochodom, kto je to pán Kissam? A nie je celý ten odsek v „Courier and Enquirer“ výmysel, zosnovaný, aby „narobil rozruch“? Treba priznať, že to nápadne pripomína mesačnú mystifikáciu. Podľa mojej skromnej mienky sa naň veľmi spoliehať nedá. A keby som zo skúsenosti dobre nevedel, ako ľahučko sa učenci dajú mystifikovať v otázkach mimo ich zvyčajného okruhu bádania, bol by som hlboko užasnutý, že taký významný chemik ako profesor Draper rozoberá nároky pána Kissama (či pána Quizzema?) na objav takým vážnym tónom.