← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 3 strany diela.

Pomsta grófky Cagliostro

Maurice Leblanc

Predslov Arsèna Lupina


Rád by som tu poznamenal, že dobrodružstvá, ktoré mi pripisuje môj dvorný kronikár, náležite oceňujem a potvrdzujem, že sa zhodujú so skutočnosťou. Mám však isté výhrady k spôsobu, akým ich vo svojich knihách podáva.

Skutočné dobrodružstvo sa dá prispôsobiť vkusu verejnosti na sto spôsobov. Azda nie je práve najlepší ten, ktorý ma ukazuje vždy v najvýhodnejšom svetle a tvrdošijne ma stavia do popredia. Môj kronikár nielenže vynecháva početné epizódy môjho života, v ktorých ma premohli okolnosti, zdolali protivníci alebo zahriakli ctihodní strážcovia zákona. Okrem toho upravuje, zmierňuje, rozvádza a zveličuje. Proti faktom síce nejde, no usporiada ich tak šikovne, že to moju skromnosť niekedy až privádza do rozpakov.

Takýto spôsob rozprávania neschvaľujem. Neviem, kto povedal: „Treba poznať svoje hranice a milovať ich.“ Ja svoje hranice poznám, ba keď ich pociťujem, zakúšam pri tom akési uspokojenie, lebo sa hrozím všetkého, čo je nadľudské, nenormálne, prehnané a neprimerané. Stačí mi to, čím som. Čokoľvek navyše by ma urobilo nepravdepodobným a smiešnym. A jednou z mojich slabostí je práve strach, že budem na smiech.


Na smiech som nepochybne vtedy (a to je azda hlavný dôvod tohto krátkeho predslovu), keď ma predkladajú verejnosti v nemennej, ustavičnej a dráždivej úlohe zaľúbenca. Iste, nepopieram, že mám veľmi citlivé srdce a že na mňa za každým rohom číha láska na prvý pohľad. Nepopieram ani to, že ženy ku mne boli spravidla vľúdne a milosrdné. Mám lichotivé spomienky a bol som šťastným predmetom slabých chvíľ, ktorými by sa ktokoľvek iný na mojom mieste s istou pýchou chválil. Ale robiť zo mňa Don Juana, neodolateľného Lovelacea[*], je skresľovanie, proti ktorému protestujem. Zažil som aj odmietnutia. Prednosť predo mnou dostali sokovia hodní opovrhnutia. Okúsil som poriadny diel poníženia a zrady. Sú to nepochopiteľné porážky, ale treba ich zaznamenať, ak má byť môj obraz dôsledne verný.

[*] Lovelace – zvodca z Richardsonovej Clarissy. (Pozn. prekl.)

Preto som chcel, aby bolo toto dobrodružstvo vyrozprávané, a to bez okolkov a bez šetrenia. Nebudem v ňom vždy vynikať dráždivou neomylnosťou. Moje srdce v ňom nevzdychá na úkor rozumu. Moja moc zvodcu tu utrpí pozoruhodný neúspech. To všetko mi azda vyslúži zhovievavosť tých, ktorých nadmiera mojich zásluh a výbojov nie bez dôvodu rozčuľuje.

Ešte slovo. Joséphine Balsamová bola veľkou vášňou mojich dvadsiatich rokov. Vydávala sa za dcéru grófa Cagliostra, slávneho podvodníka z osemnásteho storočia, a tvrdila, že od neho získala tajomstvo večnej mladosti. V tejto knihe nevystupuje. Nevystupuje v nej z dôvodu, ktorého váhu čitateľ sám docení. Ako však na druhej strane nespojiť jej meno s názvom príbehu, na ktorý jej obraz vrhá taký tragický tieň? V tomto príbehu sa láska spája s toľkou nenávisťou a pomsta sa halí do toľkej temnoty.

Prvá časť. Druhá z dvoch drám

I. Na vojnovom chodníku


Krásne januárové rána, keď ostrý vzduch nasiakne slnkom, ktoré už hreje o čosi viac, patria k najosviežujúcejším zdrojom povznesenej nálady. V zimnom chlade človek začína tušiť závan jari. Popoludnie sa pred ním predlžuje o ďalšie hodiny. Mladosť roka omladzuje aj jeho. Presne to zrejme pociťoval Arsène Lupin, keď sa v ten deň okolo jedenástej prechádzal po bulvároch.

Kráčal pružným krokom a dvíhal sa na špičky o niečo viac, než by bolo treba, akoby robil gymnastický cvik. A naozaj, každému kroku ľavou nohou zodpovedal hlboký nádych, ktorý akoby zdvojnásoboval objem hrudníka, už aj tak pozoruhodne mohutného.

Hlavu mierne zakláňal. V krížoch sa prehýbal. Bez zvrchníka. Ľahký sivý oblek ako uprostred leta a pod pazuchou mäkký klobúk.

Tvár sa akoby usmievala na okoloidúcich, a najmä na okoloidúce, ak boli čo len trochu pekné, a patrila pánovi, ktorý si veselo vykračuje k cieľovej páske päťdesiatky, ak už ňou neprebehol. No zozadu alebo zďaleka mal ten istý pán, švihácky, štíhly a oblečený podľa poslednej módy, právo ohradiť sa proti každému odhadu, ktorý by mu pripísal viac než dvadsaťpäť rokov.

– A to som ešte štedrý! hovoril si, keď si v zrkadlách výkladov prezeral svoju elegantnú postavu. A to som ešte štedrý, veď koľkí mladíci by mi mohli závidieť!

V každom prípade by u všetkých vzbudzoval závisť jeho výraz sily a istoty a všetko, čo na ňom prezrádzalo telesnú rovnováhu, duševné zdravie a trojaké uspokojenie z dobrého žalúdka, svedomitých čriev a bezúhonného svedomia. S tým sa dá kráčať rovno a so vztýčenou hlavou.

Zaznamenajme ešte, že jeho náprsná taška bola bohato naplnená a že v zadnom vrecku nohavíc mal štyri šekové knižky na rôzne banky a na rôzne mená. Všelikde po Francúzsku mal navyše v bezpečných skrýšach, v riečnych korytách, neznámych jaskyniach a dierach neprístupných útesov, zlaté prúty a vrecia drahých kameňov.

A to ani nehovoríme o dôvere, ktorú mu preukazovali vo všetkých kruhoch ako Raoulovi de Limésymu, Raoulovi d'Avenacovi, Raoulovi d'Ennerisovi či Raoulovi d'Avernymu. Boli to jednoduché a skromné mená dobrej drobnej vidieckej šľachty, ktoré navzájom spájalo to isté krstné meno Raoul.

Práve prechádzal okolo Banque des Provinces. Mal tam uložiť veľký šek, šek na meno Raoul d'Averny. Vošiel, vybavil, čo potreboval, potom zišiel do podzemia budovy, podpísal sa do knihy a zamieril k svojmu trezoru, aby z neho vybral niekoľko dokumentov.

Kým vyberal tie potrebné, zbadal neďaleko seba pána v smútku, ktorý starosvetským a zastaraným vzhľadom pripomínal bývalého vidieckeho notára. Ten vyberal z vedľajšieho trezoru niekoľko úhľadne previazaných balíčkov, prestrihol špagáty a jeden po druhom prepočítal zväzky po desať tisícfrankových bankoviek, zopnuté špendlíkom.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.