Legendy o Kristovi

Selma Lagerlöf

Svätá noc

Keď som mala päť rokov, postihol ma taký veľký žiaľ! Ani neviem, či som odvtedy zažila väčší.

Vtedy mi zomrela stará mama. Až dovtedy sedávala každý deň na rohovej pohovke vo svojej izbe a rozprávala príbehy.

Pamätám sa, že stará mama rozprávala príbeh za príbehom od rána do večera a že my deti sme sedeli pri nej celkom ticho a počúvali. To bol nádherný život! Žiadne iné deti nemali také šťastné časy ako my.

Na starú mamu si spomínam len málo. Pamätám sa, že mala veľmi krásne snehobiele vlasy, pri chôdzi sa hrbila a stále sedela a plietla pančuchu.

A dokonca sa pamätám, že keď dopovedala príbeh, kládla mi ruku na hlavu a hovorievala: „To všetko je pravda, taká pravda, ako že ja vidím teba a ty vidíš mňa.“

Pamätám sa aj na to, že vedela spievať piesne, ale to nerobievala každý deň. Jedna z tých piesní bola o rytierovi a morskom trollovi a mala tento refrén: „Studeno, studeno na mori duje.“

Potom sa pamätám na krátku modlitbu, ktorú ma naučila, a na jednu slohu nábožnej piesne.

Zo všetkých príbehov, ktoré mi rozprávala, mi ostala len matná a neúplná spomienka. Iba na jeden sa pamätám tak dobre, že by som ho vedela zopakovať. Je to krátky príbeh o Ježišovom narodení.

Nuž, to je takmer všetko, čo si o starej mame dokážem vybaviť, okrem jednej veci, na ktorú sa pamätám najlepšie: na tú veľkú samotu, keď jej už nebolo.

Pamätám sa na to ráno, keď rohová pohovka stála prázdna a keď sa nedalo pochopiť, ako sa dni vôbec niekedy skončia. Na to sa pamätám. Na to nikdy nezabudnem!

A spomínam si, že nás, deti, priviedli pobozkať ruku mŕtvej a že sme sa báli. Ale potom nám niekto povedal, že je to naposledy, čo môžeme starej mame poďakovať za všetku radosť, ktorú nám dala.

A pamätám sa, ako príbehy a piesne odviezli z domu, zatvorené v dlhej čiernej truhle, a ako sa už nikdy nevrátili.

Pamätám sa, že z nášho života niečo zmizlo. Bolo to, akoby sa zatvorili dvere do celého krásneho, začarovaného sveta, kam sme predtým mohli voľne vchádzať a vychádzať. A teraz už nebol nikto, kto by vedel tie dvere otvoriť.

A pamätám sa, že sme sa my deti pomaly naučili hrať s bábikami a hračkami a žiť ako iné deti. A potom sa zdalo, akoby nám stará mama už nechýbala a akoby sme sa na ňu už ani nepamätali.

Ale ešte aj dnes, po štyridsiatich rokoch, keď tu sedím a zhromažďujem legendy o Kristovi, ktoré som počula tam na Východe, prebúdza sa vo mne malá legenda o Ježišovom narodení, ako ju rozprávala stará mama. A cítim nutkanie vyrozprávať ju ešte raz a zaradiť aj ju do svojej zbierky.

Bolo Božie narodenie a všetci okrem starej mamy a mňa sa odviezli do kostola. Myslím, že sme boli v dome celkom samy. Nesmeli sme ísť s nimi, lebo jedna z nás bola priveľmi stará a druhá priveľmi malá. A obe sme boli smutné, že nás nevzali na rannú bohoslužbu, aby sme počuli spev a videli vianočné sviece.

Ale ako sme tak sedeli v samote, začala stará mama rozprávať.

„Bol raz jeden muž,“ povedala, „ktorý vyšiel do tmavej noci požičať si žeravé uhlíky, aby zapálil oheň. Chodil od chatrče k chatrči a klopal. ‚Milí priatelia, pomôžte mi!‘ hovoril. ‚Mojej žene sa práve narodilo dieťa a musím založiť oheň, aby som zohrial ju aj maličké.‘

„Ale bolo hlboko v noci a všetci ľudia spali. Nikto sa neozval.

„Muž kráčal a kráčal. Napokon zďaleka zazrel žiaru ohňa. Pobral sa tým smerom a videl, že oheň horí pod holým nebom. Okolo ohňa spalo veľa oviec a starý pastier sedel a strážil stádo.

„Keď muž, ktorý si chcel požičať oheň, prišiel k ovciam, zbadal, že pastierovi pri nohách spia tri veľké psy. Keď sa muž priblížil, všetky tri sa zobudili a otvorili veľké papule, akoby chceli zabrechať, ale nebolo počuť ani hlások. Muž si všimol, že sa im na chrbtoch zježila srsť a ostré biele zuby sa im blyšťali vo svetle ohňa. Vrhli sa k nemu. Cítil, ako mu jeden chňapol po nohe, druhý po ruke a tretí sa mu zavesil na hrdlo. Ale čeľuste a zuby ich nechceli poslúchať a mužovi sa nestalo ani to najmenšie.

„Muž chcel ísť ďalej, aby dostal, čo potreboval. Ale ovce ležali chrbát pri chrbte a tak tesne jedna pri druhej, že nemohol prejsť. Tu muž vystúpil na ich chrbty a prešiel po nich až k ohňu. A ani jedno zviera sa nezobudilo ani nepohlo.“

Až potiaľto mohla stará mama rozprávať bez prerušenia. Ale tu som to už nevydržala a skočila som jej do reči. „Prečo to neurobili, babička?“ spýtala som sa.

„To sa hneď dozvieš,“ povedala stará mama a rozprávala ďalej.

„Keď bol muž takmer pri ohni, pastier zdvihol oči. Bol to mrzutý starec, k ľuďom nevľúdny a drsný. A keď zbadal, že prichádza cudzí muž, schmatol dlhú palicu s hrotom, ktorú mával vždy v ruke, keď pásol stádo, a hodil ju po ňom. Palica letela rovno na muža, ale skôr než ho zasiahla, uhla nabok, presvišťala popri ňom a odletela ďaleko na lúku.“

Keď sa stará mama dostala potiaľto, znova som ju prerušila. „Babička, prečo palica tomu mužovi neublížila?“ Stará mama sa neunúvala odpovedať a rozprávala ďalej.

„Muž prišiel k pastierovi a povedal mu: ‚Dobrý človeče, pomôž mi a požičaj mi trochu ohňa! Mojej žene sa práve narodilo dieťa a musím založiť oheň, aby som zohrial ju aj maličké.‘

„Pastier by bol najradšej povedal nie. Ale keď uvážil, že psy mužovi nemohli ublížiť, že ovce pred ním neutiekli a že ho palica nechcela zasiahnuť, trochu sa zľakol a neodvážil sa mu odoprieť, o čo žiadal.

„‚Ber si, koľko potrebuješ!‘ povedal mužovi.

„Ale oheň už takmer dohorel. Neostali žiadne polená ani haluze, len veľká kopa žeravých uhlíkov. A cudzinec nemal ani rýľ, ani lopatu, v ktorej by tie rozžeravené uhlíky odniesol.