Život a dobrodružstvá Santa Clausa

L. Frank Baum

Mladosť – 1. Burzee

Počuli ste už o veľkom lese Burzee? Keď som bol malý, spievala mi o ňom opatrovateľka. Spievala o mohutných kmeňoch, ktoré stáli tesne pri sebe. Korene sa im prepletali pod zemou a konáre nad ňou. Spievala o ich drsnej kôre a zvláštnych, sukovitých haluziach. A spievala aj o hustých korunách, ktoré ako strecha zakrývali celý les. Iba kde-tu si slnečné lúče našli cestičku, aby sa v drobných škvrnkách dotkli zeme a vrhli čudesné, tajuplné tiene na machy, lišajníky a naviate kopy suchého lístia.

Les Burzee je mohutný, veľkolepý a v tých, čo sa potichu vkradnú do jeho tieňa, budí bázeň. Keď sem človek príde zo slnkom zaliatych lúk a vojde do jeho spletitých zákutí, les sa mu najprv zdá pochmúrny, potom milý a napokon plný radostí, ktorým niet konca.

Už stovky rokov tu rastie v celej svojej nádhere. Ticho pod jeho klenbou neruší nič, iba pišťanie usilovných veveričiek, vrčanie divej zveri a spev vtákov.

Napriek tomu všetkému má Burzee svojich obyvateľov. Príroda ho na počiatku zaľudnila vílami, knúkmi, rylmi a nymfami. Kým bude les stáť, zostane domovom, útočiskom a ihriskom týchto milých nesmrteľných, ktorí sa v jeho hlbinách nerušene veselia.

Civilizácia sa do Burzee ešte nikdy nedostala. Prišla by tam niekedy, rozmýšľam?

Mladosť – 2. Dieťa lesa

Kedysi dávno, tak dávno, že o tom naši pradedovia sotva mohli počuť, žila vo veľkom lese Burzee lesná nymfa menom Necile. Bola blízkou príbuznou mocnej kráľovnej Zurline a bývala v tieni košatého duba. Raz do roka, na Deň pučania, keď stromy vyháňajú nové púčiky, priložila Necile kráľovnej k perám Ákov zlatý kalich a kráľovná z neho pila na zdar lesa. Ako vidíte, bola to dosť významná nymfa, a navyše si ju vraj všetci veľmi vážili pre jej krásu a pôvab.

Kedy bola stvorená, nevedela by povedať ona sama, nevedela by to povedať kráľovná Zurline, ba nevedel by to povedať ani sám veľký Ák. Bolo to dávno, keď bol svet ešte nový a nymfy boli potrebné, aby strážili lesy a starali sa o mladé stromy. Jedného dávno zabudnutého dňa Necile povstala k životu – žiarivá, pôvabná, rovná a štíhla ako stromček, ktorý mala strážiť.

Vlasy mala vo farbe zamatového vnútra gaštanovej šupky. Oči mala na slnku modré a v tieni fialové. Na lícach jej kvitol jemný rumenec, ružový ako lem oblakov pri západe slnka, a pery mala plné, červené, našpúlené a sladké. Za odev si zvolila dubovú zeleň. Do tejto farby sa obliekajú všetky lesné nymfy a žiadnu inú si viac neželajú. Na útlych nôžkach nosila sandále a hlavu jej nezakrývalo nič, iba hodvábne kadere.

Necile nemala veľa povinností a všetky boli jednoduché. Dbala, aby pod jej stromami nerástla škodlivá burina, ktorá by zo zeme vysávala potravu potrebnú pre jej zverencov. Odháňala gadgolov, ktorým robilo zlomyseľnú radosť nalietavať na kmene a raniť ich, takže stromy od jedovatého dotyku chradli a hynuli. V suchých obdobiach nosila vodu z potokov a jazierok a zvlažovala korene svojich smädných chránencov.

Tak to bolo na počiatku. Burina sa už naučila vyhýbať lesom, kde bývali lesné nymfy, odporní gadgoli sa už neodvážili priblížiť a stromy zostarli a zmohutneli, takže znášali sucho lepšie, než keď boli čerstvo vyklíčené. Necile teda ubudlo povinností, čas sa začal vliecť a každý ďalší rok bol nudnejší a chudobnejší na udalosti, než by si bola želala jej radostná duša.

Pravda, obyvatelia lesa nemali núdzu o zábavu. Za každého splnu tancovali v Kráľovninom kruhu. Boli tu aj Orieškové hody, Slávnosť jesenných farieb, vážny obrad Opadávania lístia a veselica na Deň pučania. No tieto chvíle radosti boli od seba ďaleko a medzi nimi sa vliekli mnohé únavné hodiny.

Že by lesná nymfa mohla byť nespokojná, to Necilinym sestrám ani nenapadlo. Aj ona sama na to prišla až po mnohých rokoch dumania. Ale keď už raz nadobudla presvedčenie, že život je otravný, stratila so svojím údelom všetku trpezlivosť. Túžila urobiť niečo naozaj zaujímavé a tráviť dni tak, ako sa lesným nymfám dovtedy ani nesnívalo. Iba Zákon lesa jej bránil vydať sa do sveta hľadať dobrodružstvá.

Kým táto nálada ťažko doliehala na peknú Necile, náhodou zavítal do lesa Burzee veľký Ák. Ako bývalo zvykom, dovolil lesným nymfám, aby mu ležali pri nohách a počúvali múdre slová, ktoré mu plynuli z pier. Ák je Majster Lesník sveta, všetko vidí a vie viac než synovia ľudí.

V tú noc držal kráľovnú za ruku, lebo nymfy miloval tak, ako otec miluje svoje deti. Necile ležala s mnohými sestrami pri jeho nohách a pozorne načúvala jeho slovám.

„Žijeme si na našich lesných čistinkách tak šťastne, moje krásne,“ povedal Ák a zamyslene si pohladil prešedivenú bradu, „že nevieme nič o žiali a biede, ktoré postihujú úbohých smrteľníkov na otvorených priestranstvách zeme. Pravda, nie sú z nášho rodu, no súcit dobre pristane bytostiam, ktoré boli obdarené tak štedro ako my. Často, keď idem popri príbytku nejakého trpiaceho smrteľníka, láka ma zastaviť sa a zahnať biedu toho úbožiaka. Lenže utrpenie v primeranej miere je prirodzeným údelom smrteľníkov a nám neprislúcha zasahovať do zákonov prírody.“

„A predsa,“ povedala krásna kráľovná a kývla zlatou hlavou na Majstra Lesníka, „veru by som sa nemýlila, keby som hádala, že Ák týmto nešťastným smrteľníkom už neraz pomohol.“

Ák sa usmial.

„Niekedy,“ odvetil, „keď sú ešte celkom malí (smrteľníci ich volajú ‚deti‘), zastavil som sa a vyslobodil ich z biedy. Do života mužov a žien sa miešať nesmiem, tí musia niesť bremená, ktoré im uložila príroda. Ale bezbranné nemluvniatka, nevinné ľudské deti, majú právo byť šťastné, kým nedorastú a nedokážu znášať skúšky ľudského života. Preto cítim, že im smiem pomáhať. Nedávno, azda pred rokom, som našiel štyri úbohé deti, ktoré sa tlačili v drevenej chalúpke a pomaly mrzli na smrť. Ich rodičia odišli do susednej dediny po jedlo a nechali v ohnisku oheň, aby ich maličkí mali teplo, kým budú preč. Lenže strhla sa búrka a zaviala im chodník snehom, takže sa vracali veľmi dlho. Medzitým oheň vyhasol a deťom, ktoré na nich čakali, vliezol mráz až do kostí.“