Cvrček na kozube

Charles Dickens

Cvrčanie prvé

Začal to kotlík! Nehovorte mi, čo vravela pani Peerybinglová. Ja to viem lepšie. Pani Peerybinglová si môže dať zapísať až do skonania sveta, že nevie povedať, kto z nich dvoch začal, ale ja hovorím, že kotlík. Dúfam, že by som to mal vedieť! Začal to kotlík, a to celých päť minút predtým, než Cvrček prvý raz cvrkol, podľa malých holandských hodín s voskovou tvárou v kúte.

Ako keby vari hodiny ešte nedobili a ako keby kŕčovitý malý kosec na ich vrchu, čo sa pred maurským palácom šklbal s kosou vpravo-vľavo, nebol pokosil pol akra vymyslenej trávy, kým sa Cvrček vôbec pridal!

Veď ja nie som od prírody neústupný. To každý vie. Za nič na svete by som svoj názor nestavil proti názoru pani Peerybinglovej, keby som si nebol celkom istý. Nič by ma k tomu neprinútilo. Lenže tu ide o fakt. A fakt je, že začal kotlík, a to najmenej päť minút predtým, než Cvrček dal čo len znamenie, že vôbec jestvuje. Odvrávajte mi, a poviem desať.

Dovoľte mi vyrozprávať presne, ako sa to stalo. Bol by som tak urobil hneď prvým slovom, nebyť tejto prostej úvahy: ak mám rozprávať príbeh, musím začať od začiatku, a ako možno začať od začiatku, ak sa nezačne kotlíkom?

Vyzeralo to, rozumejte, ako nejaký zápas alebo súťaž v zručnosti medzi kotlíkom a Cvrčkom. A tu je, čo k tomu viedlo a ako sa to zbehlo.

Pani Peerybinglová vyšla do sychravého súmraku, klopkala po mokrých kameňoch v dreveniciach na železných krúžkoch, ktoré po celom dvore narobili nespočetné neohrabané odtlačky prvej Euklidovej poučky, a pri sude na dažďovú vodu naplnila kotlík. Onedlho sa vrátila, bez dreveníc – a bez nich aj o poriadny kus nižšia, lebo drevenice boli vysoké a pani Peerybinglová bola len drobná. Kotlík postavila na oheň. Pritom stratila trpezlivosť, alebo ju aspoň na chvíľu kamsi založila, lebo voda bola nepríjemne studená, v tom klzkom, čľapkavom stave dažďa so snehom, keď akoby prenikala každou látkou, železné krúžky dreveníc nevynímajúc, a chytila pani Peerybinglovú za prsty na nohách, ba ošpliechala jej aj nohy. A keď sa svojimi nohami trochu pýšime (a to právom) a zvlášť si potrpíme na úhľadné pančuchy, nesieme to v tej chvíli ťažko.

Okrem toho bol kotlík protivný a tvrdohlavý. Nedal sa usadiť na hornú priečku roštu a ani počuť nechcel o tom, aby sa láskavo prispôsobil hrudám uhlia. Nie a nie, musel sa nakláňať dopredu ako opilec a slintať na kozub, hotový hlupák, a nie kotlík. Bol hašterivý a mrzuto syčal a prskal do ohňa. A aby som to zhrnul: pokrievka sa vzpierala prstom pani Peerybinglovej, najprv sa prevrátila hore nohami a potom s vynaliezavou zaťatosťou hodnou lepšej veci bokom zapadla dnu, až na samé dno kotlíka. Ani trup potopenej lode Royal George nekládol pri vyťahovaní z vody ani spolovice taký obludný odpor, aký proti pani Peerybinglovej kládla pokrievka toho kotlíka, kým ju zasa vylovila.

Aj vtedy ešte vyzeral dosť nevrlo a zaťato. Rúčku držal vzdorovito vztýčenú a hubičku drzo a posmešne vystrkoval na pani Peerybinglovú, akoby hovoril: „Nebudem vrieť. Nič ma k tomu neprinúti!“

Ale pani Peerybinglová, ktorej sa už vrátila dobrá nálada, si otriepala bucľaté rúčky jednu o druhú a so smiechom si sadla pred kotlík. Veselý plameň zatiaľ vyšľahoval a opadal, blýskal sa a ligotal na malom koscovi na vrchu holandských hodín, až by ste si boli pomysleli, že kosec stojí pred maurským palácom ako prikovaný a nehýbe sa nič, iba plameň.

Kosec sa však hýbal a mal svoje kŕče, dva za sekundu, presne a pravidelne. Jeho muky, keď mali hodiny odbíjať, boli hrozné na pohľad. A keď sa z padacích dvierok v paláci vyklonila kukučka a šesť ráz zakukala, každé zakukanie ním zatriaslo ako prízračný hlas alebo ako niečo drôtené, čo ho šklbe za nohy.

Až keď celkom utíchol prudký rozruch a vrčanie medzi závažiami a povrázkami pod ním, prišiel ten vyľakaný kosec k sebe. A nezľakol sa bez príčiny, lebo tieto rachotiace holé kostry hodín sú vo svojej činnosti veľmi znepokojujúce a veľmi sa čudujem, ako si mohla akákoľvek skupina ľudí, a najmä Holanďania, zaumieniť, že ich vymyslí. Podľa rozšírenej mienky si Holanďania na svoju dolnú polovicu potrpia na široké obaly a hojnosť odevu. Mohli by teda azda vedieť, že nemajú nechávať svoje hodiny také vychudnuté a nechránené.

Vtedy to bolo, všimnite si, keď sa kotlík pustil do večernej zábavy. Vtedy to bolo, keď kotlík, čoraz mäkší a melodickejší, začal v hrdle nezadržateľne grgľať a dopriaval si krátke spevavé fŕkance, ktoré hneď v zárodku dusil, akoby sa ešte celkom nerozhodol, či bude dobrou spoločnosťou. Vtedy to bolo, keď po dvoch-troch takých márnych pokusoch potlačiť svoje družné city odhodil všetku mrzutosť, všetku zdržanlivosť a vybuchol takým prúdom útulnej a rozjarenej piesne, o akom nemal ešte ani ten najsentimentálnejší slávik najmenšie tušenie.

A ako zreteľne! Pánboh vás zachovaj, rozumeli by ste mu ako knihe, a azda lepšie ako niektorým knihám, ktoré by sme vy a ja vedeli vymenovať. Jeho teplý dych sa valil v ľahkom obláčiku, ktorý veselo a pôvabne vystúpil kúsok nahor a potom sa vznášal v kúte pri kozube ako jeho vlastné domáce nebo. A kotlík si vyspevoval s takou rezkou silou veselosti, že jeho železné telo na ohni bzučalo a chvelo sa. A aj samotná pokrievka, tá nedávno vzbúrená pokrievka (taký je vplyv žiarivého príkladu), predviedla akýsi skočný tanec a rinčala ako hluchonemý mladý činel, ktorý nikdy nepoznal, na čo je mu brat dvojča.

Že táto pieseň kotlíka bola pozvaním a privítaním pre niekoho vonku, pre niekoho, kto práve v tej chvíli prichádzal k útulnému malému domovu a praskajúcemu ohňu, o tom niet najmenšej pochyby. Pani Peerybinglová to dobre vedela, keď tak zadumane sedela pred kozubom. Je čierna noc, spieval kotlík, a pri ceste leží lístie zhnité, pošliapané, hore je samá hmla a tma a dolu blato rozmáčané, a v celom smutnom, kalnom vzduchu je len jedna úľava, a neviem, či je to vôbec úľava, veď je to iba žiara krvavá, temne a hnevne purpurová, kde slnko s vetrom v svornej zhode vypálili mrakom cejch za vinu na takej nepohode, a celý šíry kraj je iba dlhý, mdlý a čierny pás, na smerovníku je inovať a na ceste sa topí mráz, a ľad nie je voda a voda nemôže tiecť, a nepovedali by ste, že je taká, aká má byť, čo i len jediná vec, ale on ide, ide, ide!