Dary troch kráľov a iné vianočné poviedky

O. Henry

Dar mudrcov

Jeden dolár osemdesiatsedem centov. To bolo všetko. A šesťdesiat centov z toho v centíkoch. V centíkoch ušetrených po jednom, po dvoch, vymámených neodbytným zjednávaním u hokynára, zeleninára a mäsiara, až človeku horeli líca od nevysloveného podozrenia zo skúposti, ktoré také úzkostlivé handrkovanie so sebou nieslo. Della ich prerátala trikrát. Jeden dolár osemdesiatsedem centov. A na druhý deň mali byť Vianoce.

Zjavne nezostávalo nič iné, len sa zvaliť na ošúchanú malú pohovku a vyrevať sa. A tak to Della urobila. Čo vedie k mravnej úvahe, že život sa skladá zo vzlykov, fňukania a úsmevov, pričom prevažuje fňukanie.

Kým pani domu postupne prechádza z prvého štádia do druhého, pozrime sa na byt. Zariadený byt za osem dolárov týždenne. Opis ešte celkom nevyžobral, ale slovo „žobrácky“ už naň číhalo.

Dolu vo vestibule bola schránka, do ktorej by sa nevopchal nijaký list, a elektrický zvonček, z ktorého by nijaký smrteľný prst nevylúdil ani cengnutie. K tomu všetkému prináležala aj vizitka s menom „James Dillingham Young“. Meno „Dillingham“ kedysi hrdo vialo vo vetre, v časoch blahobytu, keď jeho majiteľ dostával tridsať dolárov týždenne. Teraz, keď sa príjem scvrkol na dvadsať, vyzerali písmená mena „Dillingham“ akosi rozmazane, akoby vážne uvažovali, že sa stiahnu do skromného a nenáročného D. Ale vždy, keď pán James Dillingham Young prišiel domov a vystúpil hore do svojho bytu, volali ho „Jim“ a vrúcne ho objímala manželka pána Jamesa Dillinghama Younga, ktorú sme vám už predstavili ako Dellu. Čo je všetko veľmi pekné.

predstavili ako Dellu. Čo je všetko veľmi pekné.

Della sa dosýta vyplakala a ošetrila si líca handričkou na púder. Postavila sa k oknu a bezútešne hľadela na sivú mačku, ktorá kráčala po sivom plote na sivom dvore. Zajtra bude Božie narodenie a ona má na darček pre Jima len dolár osemdesiatsedem centov. Celé mesiace odkladala každý centík, čo mohla, a toto bol výsledok. S dvadsiatimi dolármi týždenne sa ďaleko nezájde. Výdavky boli vyššie, ako rátala. Vždy sú. Len dolár osemdesiatsedem centov na darček pre Jima. Pre jej Jima. Mnohé šťastné hodiny premýšľala, čo pekné by mu kúpila. Niečo jemné, vzácne a ryzie, niečo, čo by sa aspoň trochu blížilo tomu, aby bolo hodné cti patriť Jimovi.

Medzi oknami izby viselo zrkadlo. Možno ste už videli zrkadlo medzi oknami v byte za osem dolárov. Veľmi chudý a veľmi obratný človek, ktorý pozoruje svoj odraz v rýchlom slede pozdĺžnych pásikov, si v ňom môže urobiť pomerne presnú predstavu o svojom vzhľade. Della bola štíhla, a tak toto umenie ovládala.

Zrazu sa od okna prudko otočila a postavila sa pred zrkadlo. Oči jej žiarivo svietili, ale tvár jej za dvadsať sekúnd celkom zbledla. Rýchlo si rozpustila vlasy a nechala ich spadnúť v celej dĺžke.

Nuž, domácnosť Jamesa Dillinghama Younga mala dva poklady, na ktoré boli obaja nesmierne hrdí. Jedným boli Jimove zlaté hodinky, ktoré patrili jeho otcovi a predtým jeho dedovi. Druhým boli Delline vlasy. Keby v byte oproti cez svetlík bývala kráľovná zo Sáby, Della by si jedného dňa vyvesila vlasy z okna sušiť, len aby zatienila šperky a dary Jej Veličenstva. Keby bol domovníkom kráľ Šalamún a mal všetky svoje poklady nahromadené v suteréne, Jim by zakaždým, keď by šiel okolo, vytiahol hodinky, len aby videl, ako si od závisti šklbe bradu.

A tak teraz Delline krásne vlasy splývali okolo nej, vlnili sa a leskli ako kaskáda hnedých vôd. Siahali jej až pod kolená a zahaľovali ju takmer ako šaty. Potom si ich nervózne a rýchlo zasa vypäla. Raz na chvíľu zaváhala a stála bez pohnutia, kým jedna či dve slzy kvapli na ošúchaný červený koberec.

Starý hnedý kabátik na seba, starý hnedý klobúk na hlavu. So zavírením sukní a so žiarivou iskrou v očiach vyletela z dverí a dolu schodmi na ulicu.

Tam, kde zastala, hlásal štít: „Mme Sofronie. Vlasové výrobky všetkých druhov.“ Della vybehla o poschodie vyššie a zadýchaná sa usilovala spamätať. Madame, mohutná, priveľmi biela a chladná, ani zďaleka nevyzerala na nejakú „Sofronie“.

„Kúpite moje vlasy?“ spýtala sa Della.

„Kupujem vlasy,“ povedala Madame. „Dajte dolu klobúk, nech vidím, čo to je.“

Hnedá kaskáda sa zvlnila a splynula dolu. „Dvadsať dolárov,“ povedala Madame a skúsenou rukou nadvihla tú záplavu.

„Dajte mi ich rýchlo,“ povedala Della.

Ach, a nasledujúce dve hodiny ucupkali na ružových krídlach. Zabudnite na tú pomotanú metaforu. Della chodila po obchodoch a hľadala darček pre Jima.

Napokon ho našla. Iste ho urobili pre Jima a pre nikoho iného. V žiadnom obchode nemali nič podobné, a to ich všetky poobracala naruby. Bola to platinová retiazka na hodinky, jednoduchého a cudného vzoru. Svoju hodnotu náležite hlásala len samotným materiálom, a nie lacno vyzývavou ornamentikou, ako by to mali robiť všetky dobré veci. Bola hodná dokonca aj Hodiniek. Len čo ju uvidela, vedela, že musí patriť Jimovi. Bola ako on. Pokoj a hodnota – ten opis sedel na oboch. Vzali si za ňu dvadsaťjeden dolárov a ona sa s osemdesiatimi siedmimi centmi ponáhľala domov. S takou retiazkou na hodinkách sa mohol Jim v akejkoľvek spoločnosti náležite zaujímať o čas. Hoci boli hodinky skvostné, niekedy sa na ne pozrel len kradmo, pre starý kožený remienok, ktorý nosil namiesto retiazky.

Keď Della prišla domov, jej opojenie trochu ustúpilo rozvahe a rozumu. Vytiahla kulmu, zapálila plyn a pustila sa do napravovania spúšte, ktorú napáchala štedrosť pridaná k láske. Čo je vždy ohromná úloha, milí priatelia – priam mamutia úloha.