Noc pred Vianocami

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

Noc pred Vianocami

Posledný deň pred Vianocami sa pominul. Nastala zimná, jasná noc. Vyzreli hviezdy. Mesiac sa velebne vzniesol na nebo, aby svietil dobrým ľuďom a celému svetu a aby všetci mohli veselo koledovať a oslavovať Krista^[1]. Mrzlo silnejšie ako ráno, ale zato bolo také ticho, že vŕzganie mrazu pod čižmou bolo počuť na pol kilometra. Pod oknami chalúp sa ešte neukázal ani jeden zástup parobkov. Iba mesiac kradmo nazeral do okien, akoby vyzýval dievčatá, čo sa ešte parádili, aby už vybehli na vŕzgajúci sneh. Vtom sa komínom jednej chalupy vyvalil v kotúčoch dym, pohol sa ako mračno po nebi a spolu s dymom sa vzniesla bosorka obkročmo na metle.

[1] Koledovať sa u nás hovorí, keď sa v predvečer Vianoc spievajú pod oknami piesne, ktorým sa vraví koledy. Tomu, kto koleduje, vždy hodí do vreca gazdiná alebo gazda, alebo ktokoľvek ostal doma, klobásu alebo chlieb, alebo medený groš, podľa toho, čím kto oplýva. Vravia, že kedysi bola modla Koleda, ktorú pokladali za boha, a že sa vraj odtiaľ vzali aj koledy. Ktovie? Nie nám, jednoduchým ľuďom, o tom rozprávať. Vlani otec Osip po chutoroch koledovať zakázal, lebo ľud vraj týmto robí po vôli satanovi. Lenže ak máme povedať pravdu, v koledách niet ani slova o Kolede. Spieva sa v nich často o narodení Krista a na konci sa želá zdravie gazdovi, gazdinej, deťom a celému domu.
Poznámka včelára.

Keby v tom čase práve prechádzal soročinský prísediaci na trojke foršpanských koní, v čiapke s baránkovým lemom, ušitej na ulánsky spôsob, v modrom kožuchu podšitom čiernym baránkom, s diabolsky spleteným bičom, ktorým má vo zvyku poháňať svojho kočiša, iste by si ju bol všimol, lebo pred soročinským prísediacim neujde ani jedna bosorka na svete. Vie ako na dlani, koľko prasiatok vrhne každej babe sviňa, koľko plátna leží v truhlici a čo presne zo svojho šatstva a gazdovstva založí dobrý človek v nedeľu v krčme. Ale soročinský prísediaci neprechádzal, a napokon, čo je jemu do cudzích, má svoju volosť. A bosorka sa medzitým vzniesla tak vysoko, že sa hore mihala už len ako čierna škvrnka. No kdekoľvek sa škvrnka ukázala, tam z neba mizla jedna hviezda za druhou. Čoskoro ich mala bosorka nazbieraných plný rukáv. Tri či štyri sa ešte trblietali. Zrazu sa z druhej strany ukázala iná škvrnka, zväčšila sa, začala sa naťahovať a už to nebola škvrnka. Krátkozraký človek by si mohol nasadiť na nos namiesto okuliarov hoci aj kolesá z komisárovej bričky, a ani tak by nerozoznal, čo je to. Spredu celkom Nemec^[2]: úzučký ňufáčik, čo sa ustavične krútil a oňuchával všetko, čo mu prišlo do cesty, sa končil, ako aj u našich svíň, okrúhlučkým rypáčikom. Nohy mal také tenké, že keby také mal jareskovský holova, polámal by si ich pri prvom kozáčku. Zato zozadu bol ako ozajstný gubernský fiškál v uniforme, lebo mu visel chvost, taký špicatý a dlhý ako dnešné šosy na uniformách. Iba azda podľa kozej brady pod papuľou, podľa malých rožkov, čo mu trčali na hlave, a podľa toho, že nebol o nič belší ako kominár, sa dalo uhádnuť, že to nie je Nemec ani gubernský fiškál, ale obyčajný čert, ktorému zostávala posledná noc, keď sa ešte smel túlať po bielom svete a učiť dobrých ľudí hrešiť. Hneď zajtra, s prvými zvonmi na utiereň, utečie bez obzerania, s chvostom medzi nohami, do svojho brlohu. Čert sa medzitým potichučky zakrádal k mesiacu a už-už vystrel ruku, že ho chytí, ale zrazu ju odtrhol nazad, akoby sa popálil, pocmúľal si prsty, zamachal nohou, obehol na druhú stranu a znova odskočil a odtiahol ruku. No napriek všetkým nezdarom prefíkaný čert svojich huncútstiev nenechal. Pribehol, zrazu chytil mesiac oboma rukami a s úškľabkami a fúkaním si ho prehadzoval z ruky do ruky ako chlap, čo si holými rukami vzal oheň do fajky. Napokon ho rýchlo schoval do vrecka a akoby sa nič nebolo stalo, bežal ďalej. V Dikanke nikto nepočul, ako čert ukradol mesiac. Pravda, volostný pisár, keď vychádzal po štyroch z krčmy, videl, že mesiac len tak, bez príčiny, tancuje na nebi, a s prísahou o tom presviedčal celú dedinu, ale dedinčania krútili hlavami, ba sa mu aj vysmievali. Ale aká bola príčina, že sa čert odhodlal na taký nezákonný čin? A takáto: vedel, že bohatého kozáka Čuba pozval diak na kutiu, kde budú holova, diakov príbuzný v modrom kabáte, čo prišiel z biskupovho speváckeho zboru a vyťahoval najhlbší bas, kozák Sverbyguz a ešte zopár ďalších, a kde okrem kutie bude varenucha, šafranová pálenka a veľa všelijakého jedla. A jeho dcéra, krásavica na celú dedinu, zatiaľ ostane doma a k dcére iste príde kováč, silák a chlapisko, akých málo, ktorý bol čertovi protivnejší ako kázne otca Kondrata. Vo chvíľach voľných od roboty sa kováč zaoberal maľovaním a mal povesť najlepšieho maliara v celom okolí. Sám sotník L…ko, vtedy ešte nažive, ho schválne povolal do Poltavy, aby mu natrel doskový plot okolo domu. Všetky misy, z ktorých dikanskí kozáci srebali boršč, vymaľoval kováč. Kováč bol bohabojný človek a často písal ikony svätých, a ešte aj dnes možno nájsť v cerkvi v T… jeho evanjelistu Lukáša. No vrcholom jeho umenia bol jeden obraz, namaľovaný na stene cerkvi v pravej predsieni, na ktorom zobrazil svätého Petra v deň Posledného súdu, ako s kľúčmi v rukách vyháňa z pekla zlého ducha. Vyľakaný čert sa zmietal na všetky strany, lebo tušil svoju záhubu, a hriešnici, predtým uväznení, ho bili a naháňali bičmi, polenami a všetkým, čo im prišlo pod ruku. Kým sa maliar lopotil s týmto obrazom a písal ho na veľkú drevenú dosku, čert sa mu zo všetkých síl usiloval prekážať: neviditeľne ho štuchal pod ruku, dvíhal z ohniska vo vyhni popol a posýpal ním obraz. Ale napriek všetkému bola práca dokončená, dosku vniesli do cerkvi a vsadili do steny predsiene, a odvtedy sa čert zaprisahal, že sa kováčovi pomstí. Zostávala mu už len jedna noc, keď sa smel túlať po bielom svete, ale aj v tú noc hľadal, čím by si na kováčovi vylial zlosť. A preto sa rozhodol ukradnúť mesiac v nádeji, že starý Čub je lenivý a nerád sa zdvíha z miesta, a k diakovi to od chalupy nie je až tak blízko: cesta viedla za dedinou, popri mlynoch, popri cintoríne a obchádzala roklinu. Za mesačnej noci by ešte varenucha a šafranová pálenka mohli Čuba zlákať, ale v takej tme by sa sotva komu podarilo stiahnuť ho z pece a vylákať z chalupy. A kováč, ktorý sa s ním odjakživa nemal v láske, sa za nič na svete neodváži ísť k dcére, keď je otec doma, nech je akokoľvek silný. A tak, len čo čert schoval svoj mesiac do vrecka, zrazu sa po celom svete urobila taká tma, že nie každý by trafil do krčmy, nieto ešte k diakovi. Bosorka, keď sa zrazu ocitla v tme, vykríkla. Vtom čert pricupital ako úlisný bes, chytil ju pod ruku a pustil sa jej šepkať do ucha presne to, čo sa zvyčajne šepká celému ženskému pokoleniu. Čudne je to na našom svete zariadené! Všetko, čo na ňom žije, všetko sa usiluje jedno od druhého odpozerať a jedno po druhom sa opičiť. Kedysi v Mirgorode chodievali v zime v kožuchoch potiahnutých súknom iba sudca a mestský hajtman, a všetko drobné úradníctvo nosilo obyčajné holé. Teraz si však aj prísediaci, aj podkomorí zaobstarali nové šuby z rešetilovského baránka so súkenným poťahom. Kancelista a volostný pisár si predvlani vzali modrej kitajky po šesť hrivien za aršín. Kostolník si dal ušiť na leto nankingové šarovary a vestu z pásikavej vlny. Slovom, všetko sa derie medzi pánov! Kedy len títo ľudia prestanú byť márniví! Možno sa staviť, že mnohým sa bude zdať čudné, keď uvidia, že sa ta pustil aj čert. Najmrzutejšie na tom je, že si iste namýšľa, aký je krásavec, a pritom na tú jeho postavu sa človek až hanbí pozrieť. Papuľa, ako hovorí Foma Grigorievič, ohava nad ohavu, a predsa sa aj on zalieca! Ale na nebi aj pod nebom bola už taká tma, že nebolo vidieť nič z toho, čo sa medzi nimi dialo ďalej.