Luskáčik a Myší kráľ
E. T. A. Hoffmann
Štedrý večer
Počas dlhého, predlhého dňa dvadsiateho štvrtého decembra nesmeli deti doktora Stahlbauma vstúpiť do veľkej izby, a do susedného salóna už vôbec nie. Fritz a Marie sedeli pritúlení k sebe v kúte zadnej komôrky. Nastal šerý súmrak a bolo im smutno a úzko, lebo ako to v tento deň zvyčajne býva, nikto im nepriniesol svetlo. Fritz veľmi tajne a šeptom prezradil sestričke (mala sotva sedem rokov), že už od rána počul v zakázaných izbách šuchot a štrngot a z času na čas aj tiché klopanie. A nedávno vraj videl, ako cez predsieň potichu prekĺzol malý tmavý mužík s veľkou truhlicou pod pazuchou. Dobre však vedel, že to nebol nik iný ako krstný otec Drosselmeier. Nato Marie od radosti zatlieskala ručičkami a zvolala: „Ach, čo krásne nám asi krstný otec Drosselmeier tento raz urobil!“
Radca Drosselmeier nebol práve pekný muž. Bol malý a chudý, tvár mal plnú vrások, cez pravé oko veľkú čiernu pásku a nemal ani vlas, a preto nosil veľmi peknú bielu parochňu. Tá však bola zo skla a bola to nesmierne dômyselná práca. Aj sám krstný otec bol veľmi dômyselný. Rozumel všetkému, čo sa týka hodín a hodiniek, ba vedel ich aj zhotoviť. Keď teda niektoré z krásnych hodín v dome doktora Stahlbauma ochoreli a nemohli spievať, musel prísť krstný otec Drosselmeier a ošetriť ich. Vtedy si zložil sklenenú parochňu, vyzliekol hnedý kabát, uviazal si modrú zásteru a pichal do hodín ostrými špicatými nástrojmi, čo malej Marii zvyčajne naháňalo veľký strach. Hodinám to však neublížilo. Naopak, celkom ožili a hneď začali veselo vrčať, biť a spievať, až to každého, kto ich počul, potešilo. Kedykoľvek prišiel, vždy mal pre deti vo vrecku niečo pekné: raz mužíčka, ktorý gúľal očami a klaňal sa, inokedy škatuľku, z ktorej po otvorení vyskočil vtáčik, raz to, raz zasa ono.
Na Štedrý večer mal pre ne vždy pripravené nejaké krásne dielko, ktoré ho stálo veľa námahy. Preto ho rodičia, len čo ho deťom daroval, vždy starostlivo odložili. „Ach, čo krásne nám asi krstný otec Drosselmeier tento raz urobil!“ zvolala Marie. Fritz si myslel, že tentoraz to nemôže byť nič iné ako hrad, v ktorom pochodujú sem a tam všelijakí pekní vojaci a cvičia. Potom prídu iní vojaci a pokúsia sa do hradu vtrhnúť, ale vojaci vnútri budú statočne páliť z diel, až sa všetko otrasie hrmotom a praskotom. „Nie, nie,“ skočila mu do reči Marie, „krstný otec Drosselmeier mi rozprával o prekrásnej záhrade, kde je veľké jazero. Plávajú po ňom krásne labute so zlatými obojkami na krku a spievajú najsladšie piesne. Potom príde zo záhrady dolu k jazeru dievčatko, privábi labute k brehu a kŕmi ich sladkým koláčom.“
„Labute koláč nejedia,“ prerušil ju Fritz trochu hrubo, „a ani sám krstný otec Drosselmeier nedokáže urobiť celú záhradu. Ostatne, z jeho hračiek máme pramálo, hneď nám ich zasa vezmú. Oveľa radšej mám to, čo nám dajú otecko a mamička, lebo tie darčeky si môžeme nechať a robiť si s nimi, čo chceme.“ Deti teraz znova hádali, čo to tento raz môže byť. Marie si myslela, že slečna Trudka (jej veľká bábika) už veľmi zostarla, lebo takmer každú chvíľu padala na zem, a to nemotornejšie ako kedykoľvek predtým. To sa nemohlo zaobísť bez smutných stôp na jej tvári a o úhľadných šatách už u nej nemohlo byť ani reči. Hrešenie nepomáhalo ani trochu. Fritz zasa vyhlasoval, že v jeho stajni chýba hnedák a jeho vojsku sa veľmi nedostáva jazdectva, ako to otecko dobre vie.
Medzitým sa celkom zotmelo. Fritz a Marie sedeli tesne pri sebe a neodvážili sa už prehovoriť ani slovo. Zdalo sa im, akoby okolo nich šušťali jemné krídla, a chvíľami bolo počuť veľmi vzdialenú, no sladkú hudbu. Vtom im k ušiam doľahol prenikavý zvuk: cingi-lingi – cingi-lingi! Dvere sa dokorán otvorili a z veľkej izby vyšľahlo také oslnivé svetlo, že deti s hlasným „Ach! Ach!“ ostali stáť na prahu ako prikované. Ale otecko a mamička podišli k dverám, chytili ich za ruky a povedali: „Poďte, poďte, milé deti, pozrite sa, čo vám tento rok priniesol Ježiško.“
Darčeky
Milý čitateľ alebo poslucháč, nech sa voláš akokoľvek, Franz, Robert, Heinrich, Anna či Marie, spomeň si, prosím, na stôl plný tvojich posledných vianočných darčekov, keď sa v novučičkom lesku prvý raz zjavili pred tvojimi očarenými očami. Potom si vieš predstaviť, ako žasli deti, keď stáli s iskriacimi očami a od radosti nad tým, čo videli, nevedeli vypraviť ani slovo. Napokon Marie zhlboka vzdychla a zvolala: „Ach, aké krásne! Ach, aké krásne!“ A Fritz poskočil dva-trikrát do vzduchu vyššie ako kedykoľvek predtým. Deti museli byť celý minulý rok veľmi poslušné a dobré, lebo ešte nikdy na Štedrý večer nedostali toľko krásnych vecí. Uprostred izby stála vysoká jedlička ovešaná zlatými a striebornými jablkami a na všetkých jej konároch viseli ako púčiky a kvety cukrové mandle, dražé, citrónové bonbóny a všelijaké cukrovinky. Najväčšou krásou toho čarovného stromčeka však boli mnohé svetielka, ktoré sa trblietali medzi jeho tmavými vetvami. Ako hviezdy osvetľovali jeho poklady a ako priateľské oči pozývali deti, aby si vzali z jeho kvetov a plodov.
Stôl pod stromčekom žiaril a hral tisícimi rozličnými farbami. Ach, aké krásne veci tam boli! Kto ich dokáže opísať? Marie zbadala tie najkrajšie bábiky, čajový servis, všelijaký pekný drobný nábytok a predovšetkým, čo zatienilo všetko ostatné, hodvábne šatôčky vkusne ozdobené pestrými stužkami. Viseli pred jej očami na stojane, takže si ich mohla obzrieť zo všetkých strán. To aj robila a stále dookola volala: „Ach, tie sladké – ach, tie milé, milučké šatôčky! A smiem si ich obliecť? Áno, áno – a naozaj ich smiem aj nosiť?“