Zo Zeme na Mesiac

Jules Verne

PRVÁ KAPITOLA
GUN-CLUB

Počas občianskej vojny v Spojených štátoch vznikol v meste Baltimore, uprostred Marylandu, nový a veľmi vplyvný klub. Je známe, s akou silou sa vojenský inštinkt rozvinul u tohto národa rejdárov, obchodníkov a mechanikov. Obyčajní kupci preskočili svoj pult a zo dňa na deň sa z nich stali kapitáni, plukovníci a generáli, hoci nikdy neprešli vojenskými učilišťami vo West Pointe^[1]. Vo „vojnovom umení“ sa čoskoro vyrovnali svojim kolegom zo starého kontinentu a rovnako ako oni dobýjali víťazstvá tým, že plytvali delovými guľami, miliónmi aj ľuďmi.

[1] Vojenská akadémia Spojených štátov.

V čom však Američania Európanov pozoruhodne predstihli? V balistickej vede. Nie že by ich zbrane dosiahli vyšší stupeň dokonalosti, mali však nevídané rozmery, a preto aj dovtedy nepoznaný dostrel. Pokiaľ ide o plochú, strmú či priamu paľbu, o šikmú a pozdĺžnu paľbu alebo o paľbu do tyla, Angličania, Francúzi a Prusi sa už nemajú čo učiť. Ich delá, húfnice a mažiare sú však iba vreckové pištole v porovnaní s hrozivými strojmi amerického delostrelectva.

Nikoho by to nemalo prekvapiť. Yankeeovia, tí prví mechanici sveta, sú inžiniermi tak, ako sú Taliani hudobníkmi a Nemci metafyzikmi – od narodenia. Nič teda nie je prirodzenejšie, než že do balistickej vedy vniesli svoju odvážnu vynaliezavosť. Odtiaľ tie obrovské delá, oveľa menej užitočné než šijacie stroje, no rovnako úžasné a ešte obdivovanejšie. V tomto odbore sú známe zázraky Parrotta, Dahlgrena a Rodmana. Armstrongovi, Palliserovi či Treuillovi de Beaulieu neostávalo nič iné, než sa pokloniť svojim zámorským súperom.

Počas tohto strašného zápasu Severanov a Južanov mali teda hlavné slovo delostrelci. Noviny Únie oslavovali ich vynálezy s nadšením a nenašiel sa drobný kupčík ani naivný „booby“^[2], ktorý by si dňom i nocou nelámal hlavu výpočtom šialených dráh letu.

[2] Zízala.

Keď má totiž Američan nejaký nápad, vyhľadá druhého Američana, ktorý ho s ním zdieľa. Ak sú traja, zvolia si predsedu a dvoch tajomníkov. Ak sú štyria, vymenujú archivára a predsedníctvo začne pracovať. Ak je ich päť, zvolajú valné zhromaždenie a klub je založený. Tak sa to stalo aj v Baltimore. Prvý, kto vynašiel nové delo, sa spojil s prvým, kto ho odlial, a s prvým, kto ho vyvŕtal. To bolo jadro Gun-Clubu^[3]. Mesiac po založení mal 1 833 riadnych a 30 575 dopisujúcich členov.

[3] Doslova „Delový klub“.

Každý, kto chcel do spolku vstúpiť, musel splniť podmienku sine qua non. Musel vymyslieť alebo aspoň zdokonaliť nejaké delo, a ak nie delo, tak aspoň akúkoľvek strelnú zbraň. Úprimne povedané, vynálezcovia pätnásťranových revolverov, otočných karabín či šabľopištolí sa veľkej úcte netešili. Delostrelci mali pred nimi prednosť za každých okolností.

„Úcta, ktorej sa im dostáva,“ povedal raz jeden z najučenejších rečníkov Gun-Clubu, „je úmerná ‚hmotnostiam‘ ich diel a ‚priamo úmerná štvorcu vzdialeností‘, ktoré dosiahnu ich projektily!“

Chýbalo len málo a bol by to Newtonov zákon všeobecnej gravitácie prenesený do mravnej oblasti.

Keď bol Gun-Club založený, ľahko si predstaviť, čo v tomto odbore vytvoril vynaliezavý génius Američanov. Vojnové stroje nadobudli kolosálne rozmery a projektily lietali až za povolené hranice, aby tam rozpolili nič netušiacich chodcov. Všetky tieto vynálezy nechali ďaleko za sebou bojazlivé nástroje európskeho delostrelectva. Posúďte sami podľa nasledujúcich čísel.

Kedysi, „za starých dobrých čias“, prerazila tridsaťšestková guľa na vzdialenosť tristo stôp^* tridsaťšesť koní zasiahnutých z boku a šesťdesiatosem mužov. To boli začiatky tohto umenia. Odvtedy projektily prešli kus cesty. Rodmanovo delo, ktoré vymrštilo na sedem míľ^[4] guľu ťažkú pol tony^[5], by ľahko zrazilo stopäťdesiat koní a tristo mužov. V Gun-Clube sa dokonca uvažovalo o tom, že sa vykoná slávnostná skúška. Kým však kone s pokusom súhlasili, ľudia sa, žiaľ, nenašli.

* 1 stopa ≈ 30 cm (pozn. prekl.)

[4] Míľa má 1 609 metrov 31 centimetrov. To je teda takmer 12 kilometrov.

[5] Päťsto kilogramov.

Nech je to akokoľvek, účinok týchto diel bol veľmi vražedný a pri každej salve padali bojovníci ako klasy pod kosou. Čo znamenala popri takých projektiloch tá slávna guľa, ktorá v roku 1587 vyradila pri Coutras z boja dvadsaťpäť mužov? Čo tá druhá, ktorá v roku 1758 zabila pri Zorndorfe štyridsať pešiakov, alebo rakúske delo pri Kesselsdorfe z roku 1742, ktorého každá rana zrazila na zem sedemdesiat nepriateľov? Čo boli tie prekvapujúce paľby pri Jene či pri Slavkove, ktoré rozhodli o osude bitky? Počas občianskej vojny sa videli celkom iné veci! V bitke pri Gettysburgu zasiahol kužeľovitý projektil vystrelený z ryhovaného dela stosedemdesiattri konfederátov a pri prechode cez Potomac poslala Rodmanova guľa dvestopätnásť Južanov na zjavne lepší svet. Treba spomenúť aj hrozivý mažiar, ktorý vynašiel J. T. Maston, význačný člen a doživotný tajomník Gun-Clubu. Jeho účinok bol ešte oveľa vražednejší, lebo pri prvej skúške zabil tristotridsaťsedem ľudí – pravda, tým, že vybuchol!

Čo dodať k týmto číslam, ktoré hovoria samy za seba? Nič. Preto bez námietok prijmeme aj nasledujúci výpočet štatistika Pitcairna. Keď vydelil počet obetí padlých pod delovými guľami počtom členov Gun-Clubu, zistil, že každý z nich zabil na vlastný účet „priemerne“ 2 375 ľudí a ešte nejaký zlomok.

Pri pohľade na takéto číslo je zrejmé, že jedinou starosťou tejto učenej spoločnosti bolo ničenie ľudstva na filantropické účely a zdokonaľovanie vojnových zbraní, ktoré pokladala za nástroje civilizácie. Bolo to zhromaždenie anjelov skazy, inak tých najlepších chlapcov na svete.