Tajomné sídlo

Maurice Leblanc

Úryvok z nevydaných pamätí Arsèna Lupina

Keď si znova čítam knihy, v ktorých sú čo najvernejšie vyrozprávané niektoré z mojich dobrodružstiev, uvedomujem si, že v podstate každé z nich vzišlo zo živelného popudu, ktorý ma hnal za nejakou ženou. Zlaté rúno menilo podobu, no vždy to bolo zlaté rúno, ktoré som sa usiloval získať. A keďže ma okolnosti zakaždým nútili zmeniť meno i osobnosť, mal som zakaždým dojem, že začínam nový život, pred ktorým som ešte nemiloval a po ktorom som už nikdy nemal milovať.

A tak keď sa obzriem do minulosti, nevidím Arsèna Lupina pri nohách Cagliostrovej, Sonie Krichnoffovej, Dolorès Kesselbachovej či Slečny so zelenými očami… vidím tam Raoula d’Andrésyho, vojvodu de Charmerace, Paula Sernina alebo baróna de Limésy. Všetci sa mi zdajú iní ako ja a iní jeden od druhého. Zabávajú ma, znepokojujú ma, vyvolávajú mi úsmev na perách, trápia ma, akoby som ich rozličné lásky nebol prežil ja sám.

Spomedzi všetkých tých dobrodruhov, ktorí sa na mňa podobajú ako neznámi bratia, mám azda trochu najradšej baróna d’Ennerisa, šľachtica moreplavca a gentlemana detektíva, ktorý bojoval okolo Tajomného sídla, aby získal srdce dojímavej Arletty, malej parížskej manekýnky…

I. Régine, herečka

Ten pôvabný nápad sa stretol s najlepším prijatím v štedrom Paríži, ktorý rád spája svoje radovánky s dobročinnými podujatiami. Išlo o to, predstaviť na javisku Opery medzi dvoma baletmi dvadsať pekných žien, herečiek i dám z vyššej spoločnosti, ktoré obliekli najväčší módni krajčíri. Diváci mali hlasovaním určiť tri najkrajšie šaty a výťažok večera sa mal rozdeliť medzi tri dielne, ktoré ich ušili. Výsledok: dvojtýždňový pobyt na Riviére pre istý počet švadlienok.

Okamžite sa strhol zhon. Za štyridsaťosem hodín bola sála vypredaná až po posledné miestečko. A večer predstavenia sa tam tlačil elegantný, šumiaci dav plný zvedavosti, ktorá rástla z minúty na minútu.

Okolnosti napokon zariadili, že sa tá zvedavosť takpovediac sústredila na jediný bod a že sa všetky reči točili okolo jednej veci, ktorá rozhovorom poskytovala nevyčerpateľnú potravu. Vedelo sa, že obdivuhodná Régine Aubryová, speváčka malého divadla a neveľkého mena, no zato veľká krásavica, sa má ukázať v šatách od Valmeneta, ktoré bude zakrývať nádherná tunika vyzdobená najčistejšími diamantmi.

A k zvedavosti sa pridávala ešte jedna napínavá otázka: podľahla obdivuhodná Régine Aubryová, o ktorú sa už celé mesiace uchádzal prebohatý klenotník Van Houben, vášni muža prezývaného Diamantový cisár? Všetko tomu nasvedčovalo. Deň predtým obdivuhodná Régine v rozhovore pre noviny odpovedala:

– Zajtra budem oblečená do diamantov. Štyria robotníci, ktorých vybral Van Houben, ich práve v mojej izbe pripevňujú na živôtik a striebornú tuniku. Valmenet je pri tom a prácu riadi.

A tak Régine trónila v lóži na prvom balkóne a čakala, kým príde na rad, a dav defiloval popred ňu ako popred modlu. Régine si prívlastok „obdivuhodná“, ktorý sa k jej menu vždy pripájal, naozaj zaslúžila. Jej tvár zvláštnym spôsobom spájala ušľachtilosť a cudnosť antickej krásy so všetkým pôvabným, zvodným a výrazným, čo dnes obdivujeme. Hermelínový plášť jej zahaľoval slávne plecia a zakrýval zázračnú tuniku. Usmievala sa, šťastná a milá. Vedelo sa, že pred dverami na chodbe strážia traja detektívi, statní a vážni ako anglickí policajti.

V lóži stáli dvaja páni. Prvým bol tučný Van Houben, galantný klenotník, ktorému účes a umelo nalíčené líca dodávali malebný vzhľad fauna. O pôvode jeho majetku sa nevedelo nič presné. Kedysi obchodoval s falošnými perlami, z dlhej cesty sa však vrátil premenený na mocného pána diamantov a nikto nevedel povedať, ako k tej premene došlo.

Druhý Réginin spoločník zostával v šere. Bolo však vidieť, že je mladý a postavy štíhlej i svalnatej zároveň. Bol to slávny Jean d’Enneris. Pred troma mesiacmi vystúpil na breh z motorového člna, na ktorom sám oboplával svet. Týždeň predtým ho Van Houben, ktorý sa s ním práve zoznámil, predstavil Régine.

Prvý balet prebehol bez toho, že by mu ktokoľvek venoval pozornosť. Cez prestávku sa Régine, pripravená odísť, zhovárala vzadu v lóži. K Van Houbenovi bola skôr jedovatá a útočná, naproti tomu k d’Ennerisovi milá ako žena, ktorá sa chce páčiť.

– Ej, ej, Régine, povedal jej Van Houben, ktorého to koketovanie zrejme dráždilo, vy tomu moreplavcovi ešte poblantíte hlavu. Pomyslite si, že muž po roku na vode ľahko vzplanie.

Van Houben sa vždy hlasno smial na svojich najhrubších vtipoch.

– Milý môj, poznamenala Régine, keby ste sa nesmiali ako prvý, nikdy by som si nevšimla, že ste sa pokúsili o vtip.

Van Houben si vzdychol a nasadil pochmúrnu tvár:

– D’Enneris, jedna rada. Nestraťte pre túto ženu hlavu. Ja som tú svoju stratil a leží mi na srdci kameň… drahý kameň, dodal s neohrabaným vtipkovaním.

Na javisku sa začala prehliadka šiat. Každá súťažiaca tam zostala asi dve minúty, prechádzala sa, sadala si a otáčala sa ako manekýnky v módnych salónoch.

Keď sa blížil jej rad, Régine vstala.

– Mám trochu trému, povedala. Ak nezískam prvú cenu, vpálim si guľku do hlavy. Pán d’Enneris, za koho hlasujete?

– Za najkrajšiu, odpovedal a uklonil sa.

– Hovorme o šatách…

– Šaty sú mi ľahostajné. Dôležitá je krása tváre a pôvab tela.

– Nuž, povedala Régine, krásu a pôvab teda obdivujte na mladej osobe, ktorej práve tlieskajú. Je to manekýnka z módneho salónu Chernitz, písali o nej noviny. Šaty si navrhla sama a ušiť ich dala kamarátkam. Je rozkošná, to dievča.