Ostrov tridsiatich rakiev

Maurice Leblanc

Prológ

Vojna spôsobila také prevraty, že si dnes len málokto spomenie, čo to pred niekoľkými rokmi bola aféra d’Hergemont.

Pripomeňme si fakty v niekoľkých riadkoch:

V júni 1902 sa pán Antoine d’Hergemont, ktorého štúdie o megalitických pamiatkach Bretónska sa tešia všeobecnému uznaniu, prechádzal so svojou dcérou Véronique v Bulonskom lesíku. Vtedy ho prepadli štyria chlapi a úderom palice do tváre ho zrazili na zem.

Po krátkom zápase a napriek jej zúfalému odporu Véronique, krásnu Véronique, ako ju volali priateľky, odvliekli a hodili do automobilu. Svedkovia tejto bleskovej scény ho videli uháňať smerom k Saint-Cloud.

Obyčajný únos. Na druhý deň už bola známa pravda. Gróf Alexis Vorski, mladý poľský šľachtic dosť pochybnej povesti, no veľkolepého vystupovania, ktorý o sebe tvrdil, že má v žilách kráľovskú krv, miloval Véronique d’Hergemont a Véronique milovala jeho. Otec ho odmietol, ba viac ráz ho aj urazil, a tak Vorski celú príhodu zosnoval sám, bez toho, aby mu v nej Véronique bola čo i len v najmenšom spoluvinníčkou.

Antoine d’Hergemont bol (ako to dosvedčili niektoré neskôr zverejnené listy) prchký a zamĺknutý človek, ktorý svojou vrtošivou povahou, zaťatým sebectvom a hanebnou lakomosťou dcére veľmi strpčoval život. Teraz verejne prisahal, že sa pomstí tým najneúprosnejším spôsobom.

Dal súhlas na sobáš, ktorý sa konal o dva mesiace v Nice. No o rok nato prišiel celý rad senzačných správ. Pán d’Hergemont, verný svojej prísahe nenávisti, uniesol zasa on dieťa narodené z manželstva jeho dcéry s Vorským a vo Villefranche sa s ním nalodil na malú výletnú jachtu, ktorú si nedávno kúpil.

More bolo rozbúrené. Jachta sa potopila na dohľad talianskeho pobrežia. Štyroch námorníkov z jej posádky zachránila bárka. Podľa ich svedectva pán d’Hergemont aj dieťa zmizli vo vlnách.

Keď Véronique získala dôkaz o ich smrti, vstúpila do kláštora karmelitánok.

Takéto sú fakty. O štrnásť rokov neskôr z nich mala vzísť tá najdesivejšia a najneobyčajnejšia príhoda. Príhoda skutočná, hoci niektoré jej podrobnosti pôsobia na prvý pohľad takmer rozprávkovo. Lenže vojna natoľko rozvrátila život, že aj udalosti odohrávajúce sa mimo nej, ako tie, o ktorých bude reč, si od veľkej drámy požičiavajú čosi neprirodzené, nelogické a niekedy až zázračné. Až oslnivé svetlo pravdy dokáže týmto udalostiam vrátiť pečať skutočnosti, napokon dosť jednoduchej…

I. Opustená chatrč

Do malebnej dedinky Le Faouët, ktorá leží v samom srdci Bretónska, prišla jedného májového rána kočom dáma. Ani široký sivý odev, ani hustý závoj, čo jej zahaľoval tvár, nedokázali skryť jej veľkú krásu a dokonalý pôvab.

Dáma sa v hlavnom hostinci narýchlo najedla. Potom okolo poludnia požiadala hostinského, aby jej opatroval kufor, vypýtala si niekoľko informácií o okolí a prešla dedinou von do polí.

Takmer hneď sa pred ňou rozbiehali dve cesty, jedna do Quimperlé, druhá do Quimper. Vybrala si tú druhú, zišla dolu do úžľabiny, znova vystúpila hore a napravo, tam, kde sa odbočovalo na obecnú cestu, zbadala smerovník s nápisom: Locriff, 3 km.

„To je to miesto,“ povedala si.

Keď sa však poobzerala vôkol seba, s prekvapením zistila, že nenachádza, čo hľadá. Žeby zle pochopila pokyny, ktoré dostala? Okolo nej nikde nikoho, a nikoho ani tam, kam až oko dovidelo, ponad lúky lemované stromami a zvlnené kopce až k obzoru bretónskeho kraja. Neďaleko dediny sa z jarnej zelene, ktorá sa práve prebúdzala, dvíhal malý zámok so sivým priečelím a so zatvorenými okenicami na všetkých oknách. V poludnie sa v diaľke rozhojdali zvony na Anjel Pána. Potom nastalo veľké ticho a veľký pokoj.

Sadla si teda na nízku trávu na medzi, vytiahla z vrecka list a rozložila jeho početné hárky.

Na prvej strane bola hore táto firemná hlavička:

Agentúra Dutreillis. Poradenská kancelária. Dôverné informácie. Diskrétnosť.

Pod ňou stála adresa:

„Pani Véronique, modistka, Besançon.“

Čítala:

„Neuveríte, s akým potešením som splnil dvojité poslanie, ktorým ste ma ráčili poveriť Vaším cteným listom z mája tohto roku 1917. Nikdy som nezabudol, za akých okolností som Vám pred štrnástimi rokmi mohol poskytnúť svoju účinnú pomoc pri bolestných udalostiach, čo zatienili Váš život. Veď práve ja som dokázal nadobudnúť úplnú istotu o smrti Vášho drahého a ctihodného otca, pána Antoina d’Hergemonta, i Vášho milovaného syna Françoisa. Bolo to prvé víťazstvo v kariére, ktorá ich mala priniesť ešte toľko ďalších, a to skvelých.

„A ja som to bol, nezabúdajte, kto na Vašu žiadosť a s vedomím, aké nevyhnutné je vyslobodiť Vás spod nenávisti a, povedzme to rovno, i spod lásky Vášho manžela, podnikol všetky kroky potrebné na Váš vstup do kláštora karmelitánok. A napokon som Vám ja, keď Vám pobyt v tom kláštore ukázal, že rehoľný život sa prieči Vašej povahe, zaobstaral skromné miesto modistky v Besançone, ďaleko od miest, kde ste prežili roky detstva a týždne manželstva. Mali ste vkus a potrebovali ste pracovať, aby ste sa uživili a aby ste nemuseli myslieť. Bolo isté, že uspejete. A uspeli ste.

„A teraz prejdime k veci, k dvojitej veci, ktorá nás zamestnáva.

„Najprv prvá otázka. Čo sa v tejto víchrici stalo s Vaším manželom, dotyčným Alexisom Vorským, podľa dokladov rodeným Poliakom a podľa vlastných slov kráľovským synom? Budem stručný. Dotyčného Vorského ako podozrivého hneď na začiatku vojny zavreli do internačného tábora pri Carpentras. Ušiel, prešiel do Švajčiarska, vrátil sa do Francúzska, zatkli ho, obvinili zo špionáže a usvedčili z toho, že je Nemec. Ušiel po druhý raz, práve keď ho nevyhnutne čakal rozsudok smrti, zmizol vo fontainebleauskom lese a napokon ho ktosi, nevedno kto, prebodol dýkou.