Princ a žobrák

Mark Twain

Predslov

Zapíšem príbeh tak, ako mi ho rozpovedal ten, kto ho počul od svojho otca, a ten ho mal zasa od SVOJHO otca, a tento posledný ho práve tak dostal od SVOJHO otca, a tak ďalej, stále ďalej a ďalej do minulosti, tristo rokov a viac. Otcovia ho odovzdávali synom, a tak sa zachoval. Môže to byť pravda z dejín, môže to byť iba povesť, ústne podanie. Je možné, že sa to stalo, je možné, že nie. Ale STAŤ sa to MOHLO. Možno mu za starých čias verili múdri a učení, možno ho mali radi a verili mu len neučení a prostí.

Kapitola I
Narodenie princa a bedára

V starobylom meste Londýne sa jedného jesenného dňa v druhej štvrtine šestnásteho storočia narodil chlapec v chudobnej rodine Cantyovcov, ktorá ho nechcela. V ten istý deň sa narodilo iné anglické dieťa v bohatej rodine Tudorovcov, ktorá ho chcela. A chcelo ho aj celé Anglicko. Anglicko po ňom tak túžilo, tak v neho dúfalo a tak oň prosilo Boha, že teraz, keď naozaj prišiel na svet, ľudia od radosti takmer poblázneli. Aj takí, čo sa poznali len zbežne, sa objímali, bozkávali a plakali. Všetci si urobili sviatok a vysokí i nízki, bohatí i chudobní hodovali, tancovali, spievali a riadne sa rozjarili. A tak to išlo celé dni a noci. Vo dne bol Londýn pastvou pre oči: z každého balkóna a z každej strechy viali pestré zástavy a ulicami tiahli nádherné sprievody. V noci bol zasa pastvou pre oči: na každom rohu blčali veľké vatry a okolo nich sa veselili celé zástupy hýrivcov. V celom Anglicku sa nehovorilo o ničom inom, len o novom dieťati, o Eduardovi Tudorovi, princovi z Walesu, ktorý ležal zavinutý v hodvábach a saténoch. Nevedel nič o všetkom tom rozruchu ani o tom, že ho opatrujú a bdejú nad ním vznešení lordi a dámy, a ani mu na tom nezáležalo. O druhom dieťati, o Tomovi Cantym zavinutom v jeho chudobných handrách, sa však nehovorilo nikde, iba v rodine bedárov, ktorej svojou prítomnosťou práve prišiel priťažiť.

Kapitola II
Tomovo detstvo

Preskočme niekoľko rokov.

Londýn mal tisícpäťsto rokov a bolo to veľké mesto – na tie časy. Mal stotisíc obyvateľov, niektorí si myslia, že aj dvakrát toľko. Ulice boli veľmi úzke, krivolaké a špinavé, najmä v štvrti neďaleko Londýnskeho mosta, kde býval Tom Canty. Domy boli drevené, prvé poschodie prečnievalo ponad prízemie a druhé vystrkovalo lakte ešte ďalej ponad prvé. Čím vyššie domy rástli, tým boli širšie. Boli to kostry z mocných trámov kladených krížom-krážom a medzery medzi nimi vypĺňalo pevné murivo pokryté omietkou. Trámy boli natreté načerveno, namodro alebo načierno, podľa vkusu majiteľa, a to dodávalo domom veľmi malebný vzhľad. Okná boli malé, zasklené drobnými kosoštvorcovými tabuľkami, a otvárali sa navonok na pántoch ako dvere.

Dom, v ktorom býval Tomov otec, stál v hnusnom malom zákutí zvanom Offal Court* pri Pudding Lane. Bol malý, schátraný a vratký, ale napchatý do posledného kúta prebiednymi rodinami. Cantyovská banda obývala izbu na druhom poschodí. Matka a otec mali v kúte čosi ako posteľ, ale Tom, jeho babka a dve sestry, Bet a Nan, neboli nijako obmedzovaní: celá dlážka patrila im a mohli spať, kde sa im zachcelo. Boli tam zvyšky jednej-dvoch prikrývok a niekoľko otiepok prastarej, špinavej slamy, ale to sa veru nedalo nazvať posteľami, lebo v tom nebol nijaký poriadok. Ráno sa to kopancami zhrnulo na jednu spoločnú hromadu a večer sa z tejto masy robil výber na službu.

Bet a Nan boli pätnásťročné dvojčatá. Boli to dobrosrdečné dievčatá, neumyté, oblečené v handrách a nevedomé až hrôza. Matka bola ako ony. Ale otec a babka, to boli dvaja čerti. Opíjali sa, kedykoľvek mohli, a potom sa bili navzájom alebo s hocikým, kto im prišiel do cesty. Kliali a nadávali bez prestania, opití či triezvi. John Canty bol zlodej a jeho matka žobráčka. Z detí urobili žobrákov, ale zlodejov z nich urobiť nedokázali. V dome medzi tou strašnou chamraďou žil, hoci k nej nepatril, dobrý starý kňaz, ktorého kráľ pripravil o strechu nad hlavou a ako výslužbu mu nechal niekoľko farthingov**. Ten si deti zvykol brávať nabok a potajomky ich učil, ako správne žiť. Páter Andrew naučil Toma čítať a písať, ba aj trochu po latinsky, a s dievčatami by bol urobil to isté, lenže tie sa báli posmechu kamarátok, ktoré by im takú čudnú zručnosť neodpustili.

Celý Offal Court bol presne taký istý úľ ako Cantyho dom. Opilstvo, výtržnosti a bitky tam boli pravidlom každú noc a takmer celú noc. Rozbité hlavy boli na tom mieste bežné ako hlad. A predsa malý Tom nebol nešťastný. Mal to ťažké, ale nevedel o tom. Tak to mali všetci chlapci z Offal Courtu, a preto si myslel, že tak je to správne a pohodlné. Keď sa večer vrátil domov s prázdnymi rukami, vedel, že ho najprv vykľaje a zbije otec, a keď otec skončí, strašná babka to zopakuje celé odznova a ešte vylepší. A vedel aj to, že neskôr v noci sa k nemu potichu prikradne jeho vyhladovaná matka s nejakým úbohým zvyškom či kôrkou, ktorú mu dokázala ušetriť len tak, že sama hladovala. Robila to, hoci ju pri takejto zrade muž často pristihol a poriadne zmlátil.

Nie, Tomov život bežal celkom dobre, najmä v lete. Žobral len toľko, aby si zachránil kožu, lebo zákony proti žobraniu boli prísne a tresty ťažké. Veľa času preto trávil pri dobrom pátrovi Andrewovi, ktorý mu rozprával pôvabné staré rozprávky a povesti o obroch a vílach, trpaslíkoch a džinoch, o začarovaných zámkoch a nádherných kráľoch a princoch. Hlavu mal plnú týchto zázračných vecí. Nejednu noc, keď ležal po tme na svojej skromnej, páchnucej slame, unavený, hladný a doráňaný od bitky, popustil uzdu fantázii a pri rozkošných predstavách o čarovnom živote rozmaznávaného princa v kráľovskom paláci čoskoro zabudol na boľačky a útrapy. Časom ho vo dne v noci začala prenasledovať jediná túžba: uvidieť na vlastné oči skutočného princa. Raz o tom povedal niekoľkým kamarátom z Offal Courtu, ale tí ho tak nemilosrdne vysmiali a doberali si ho, že odvtedy si svoj sen radšej nechával pre seba.