Malý princ
Antoine de Saint-Exupéry
Prosím deti o odpustenie, že som túto knihu venoval dospelému. Mám vážne ospravedlnenie: tento dospelý je môj najlepší priateľ na svete. Mám aj iné ospravedlnenie: tento dospelý dokáže pochopiť všetko, dokonca aj knihy pre deti. Mám ešte tretie ospravedlnenie: tento dospelý žije vo Francúzsku, kde trpí hladom a zimou. Veľmi potrebuje útechu. Ak všetky tieto ospravedlnenia nestačia, rád venujem túto knihu dieťaťu, ktorým bol kedysi tento dospelý. Všetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale len málokto z nich si na to spomína.) Opravujem teda svoje venovanie:
LÉONOVI WERTHOVI,
KEĎ BOL MALÝ CHLAPEC
KAPITOLA I
Keď som mal šesť rokov, videl som raz v jednej knihe o pralese, ktorá sa volala „Skutočné príbehy“, prekrásny obrázok. Bol na ňom veľhad, ktorý prehĺtal šelmu. Toto je kópia tej kresby.
V knihe sa písalo: „Veľhady prehĺtajú svoju korisť celú, bez žuvania. Potom sa už nemôžu pohnúť a spia celých šesť mesiacov trávenia.“
Vtedy som veľa premýšľal o dobrodružstvách v džungli a potom sa aj mne podarilo farbičkou urobiť svoju prvú kresbu. Moju kresbu číslo 1. Vyzerala takto:
Ukázal som svoje majstrovské dielo dospelým a spýtal som sa ich, či sa mojej kresby boja.
Odpovedali mi: „Prečo by sa mal niekto báť klobúka?“
Moja kresba nepredstavovala klobúk. Predstavovala veľhada, ktorý trávi slona. Nakreslil som teda, ako to vyzerá vnútri veľhada, aby to dospelí mohli pochopiť. Vždy potrebujú vysvetlenia. Moja kresba číslo 2 vyzerala takto:
Dospelí mi poradili, aby som nechal kreslenie otvorených či zatvorených veľhadov a radšej sa venoval zemepisu, dejepisu, počtom a gramatike. Tak som sa, keď som mal šesť rokov, vzdal skvelej kariéry maliara. Neúspech mojej kresby číslo 1 a mojej kresby číslo 2 ma odradil. Dospelí sami od seba nikdy ničomu nerozumejú a pre deti je únavné stále a stále im všetko vysvetľovať.
Musel som si teda vybrať iné povolanie a naučil som sa pilotovať lietadlá. Lietal som skoro po celom svete. A zemepis mi, to áno, veľmi pomohol. Na prvý pohľad som vedel rozoznať Čínu od Arizony. To je veľmi užitočné, keď človek v noci zablúdi.
Tak som mal za svoj život kopu stykov s kopou vážnych ľudí. Veľa som žil medzi dospelými. Videl som ich celkom zblízka. Moju mienku o nich to veľmi nezlepšilo.
Kedykoľvek som stretol niektorého z nich a zdal sa mi trochu bystrý, vyskúšal som na ňom svoju kresbu číslo 1, ktorú som si odvtedy vždy uchovával. Chcel som vedieť, či je naozaj chápavý. Ale vždy mi odpovedal: „To je klobúk.“ Vtedy som sa s ním nerozprával ani o veľhadoch, ani o pralesoch, ani o hviezdach. Zostupoval som na jeho úroveň. Rozprával som sa s ním o bridži, golfe, politike a kravatách. A ten dospelý bol veľmi rád, že spoznal takého rozumného človeka.
KAPITOLA II
Tak som žil sám, bez niekoho, s kým by som sa mohol naozaj porozprávať, až kým som pred šiestimi rokmi nemal poruchu na púšti Sahara. V motore sa mi niečo pokazilo. A keďže som so sebou nemal ani mechanika, ani cestujúcich, pripravil som sa, že sa celkom sám pokúsim zvládnuť ťažkú opravu. Bola to pre mňa otázka života a smrti. Pitnej vody som mal sotva na osem dní.
Prvý večer som teda zaspal na piesku tisíc míľ od akéhokoľvek obývaného miesta. Bol som oveľa osamelejší než stroskotanec na plti uprostred oceánu. Viete si teda predstaviť, aký som bol prekvapený, keď ma na svitaní zobudil čudný tenký hlások. Hovoril:
– Prosím vás… nakresli mi baránka!
– Čože?
– Nakresli mi baránka…
Vyskočil som na nohy, ako keby do mňa udrel hrom. Poriadne som si pretrel oči. Poriadne som sa pozrel. A uvidel som celkom neobyčajného človiečika, ktorý si ma vážne prezeral. Toto je jeho najlepší portrét, aký sa mi neskôr podaril. Ale moja kresba je, pravdaže, oveľa menej pôvabná než jej vzor. Nie je to moja vina. Keď som mal šesť rokov, dospelí ma od maliarskej kariéry odradili, a tak som sa nenaučil kresliť nič okrem zatvorených a otvorených veľhadov.
Hľadel som teda na to zjavenie očami okrúhlymi od úžasu. Nezabudnite, že som bol tisíc míľ od akéhokoľvek obývaného miesta. A môj človiečik pritom nevyzeral, že by zablúdil, ani že by bol na smrť unavený, ani na smrť hladný, ani na smrť smädný, ani na smrť vystrašený. Vôbec nevyzeral ako dieťa, ktoré sa stratilo uprostred púšte, tisíc míľ od akéhokoľvek obývaného miesta. Keď som konečne dokázal prehovoriť, povedal som mu:
– Ale… čo tu robíš?
A on mi celkom potichu zopakoval, ako niečo veľmi vážne:
– Prosím vás… nakresli mi baránka…
Keď je tajomstvo príliš ohromujúce, človek sa neodváži neposlúchnuť. Akokoľvek nezmyselné sa mi to zdalo tisíc míľ od všetkých obývaných miest a v smrteľnom nebezpečenstve, vytiahol som z vrecka hárok papiera a plniace pero. Ale vtom som si spomenul, že som sa učil hlavne zemepis, dejepis, počty a gramatiku, a povedal som človiečikovi (trochu namrzene), že neviem kresliť. Odpovedal mi:
– To nevadí. Nakresli mi baránka.
Keďže som baránka nikdy nekreslil, nakreslil som mu znova jednu z tých jediných dvoch kresieb, ktoré som vedel urobiť. Tú so zatvoreným veľhadom. A zostal som ohromený, keď mi človiečik odpovedal:
– Nie! Nie! Nechcem slona vo veľhadovi. Veľhad, to je veľmi nebezpečné, a slon, to veľmi zavadzia. U mňa je to celkom maličké. Potrebujem baránka. Nakresli mi baránka.
A tak som nakreslil.
Pozorne sa pozrel a potom:
– Nie! Tento je už veľmi chorý. Nakresli iného.