Vianočná koleda

Charles Dickens

PREDSLOV

V tejto strašidelnej knižôčke som sa pokúsil vyvolať Ducha istej Myšlienky, ktorá by mojich čitateľov nerozladila ani voči sebe samým, ani voči sebe navzájom, ani voči sviatkom, ani voči mne. Nech v ich domoch príjemne straší a nech ho nikto nechce zahnať.

Ich verný priateľ a služobník

C. D.

December 1843

PRVÁ SLOHA

MARLEYHO DUCH

Marley bol mŕtvy, tým treba začať. O tom niet najmenších pochýb. Zápis o jeho pohrebe podpísal duchovný, kostolník, pohrebník a hlavný smútiaci. Podpísal ho aj Scrooge, a Scroogeovo meno malo na burze dobrý zvuk pod čímkoľvek, pod čo sa uráčil podpísať. Starý Marley bol mŕtvy ako klinec vo dverách.

Pozor! Netvrdím, že by som z vlastnej skúsenosti vedel, čo je na klinci vo dverách zvlášť mŕtve. Sám by som sa bol azda priklonil k tomu, aby som za najmŕtvejší kus železiarskeho tovaru pokladal klinec do rakvy. Lenže v tom prirovnaní je ukrytá múdrosť našich predkov a moje neposvätené ruky sa jej nedotknú, lebo inak je s krajinou koniec. Dovoľte mi teda, aby som dôrazne zopakoval: Marley bol mŕtvy ako klinec vo dverách.

Vedel Scrooge, že je mŕtvy? Pravdaže vedel. Ako by aj nie? Scrooge a on boli spoločníkmi ja ani neviem koľko rokov. Scrooge bol jeho jediný vykonávateľ závetu, jediný správca pozostalosti, jediný právny nástupca, jediný univerzálny dedič, jediný priateľ a jediný smútiaci. A ani Scroogea tá smutná udalosť nezdrvila natoľko, aby práve v deň pohrebu nebol vynikajúcim obchodníkom a nevzdal mu česť obchodom, ktorý bol nepochybne výhodný.

Zmienka o Marleyho pohrebe ma privádza späť tam, odkiaľ som vyšiel. Niet pochýb, že Marley bol mŕtvy. Treba si to jasne uvedomiť, inak z príbehu, ktorý idem rozprávať, nemôže vzísť nič podivuhodné. Keby sme neboli celkom presvedčení, že Hamletov otec zomrel prv, než sa hra začala, nebolo by na jeho nočnej prechádzke po vlastných hradbách za východného vetra nič pozoruhodnejšie, ako keby sa ktorýkoľvek iný pán v stredných rokoch po zotmení nerozvážne vybral na nejaké veterné miesto, povedzme na cintorín pri Chráme svätého Pavla, aby doslova ohromil slabú myseľ svojho syna.

Scrooge meno starého Marleyho nikdy nepretrel. Ešte po rokoch stálo nad dverami skladu: Scrooge a Marley. Firmu poznali ako Scrooge a Marley. Ľudia, čo s ňou ešte len začínali obchodovať, volali Scroogea niekedy Scrooge a niekedy Marley, ale on sa ozýval na obe mená. Bolo mu to jedno.

Och! Ale ten Scrooge, to vám bol držgrešľa, čo každý groš zovrel v pästi! Ten vyžímavý, vydieravý, chňapavý, hrabivý, chamtivý, lakomý, starý hriešnik! Tvrdý a ostrý ako kremeň, z ktorého ešte nijaké krešadlo nevykresalo štedrý oheň, tajnostkársky, uzavretý do seba a osamelý ako ustrica. Chlad v jeho vnútri mu zmrazil staré črty, oštípal špicatý nos, zvráskavil líca, zmeravil chôdzu, oči mu zapálil dočervena, tenké pery zafarbil namodro a štipľavo sa ozýval v jeho škrípavom hlase. Mrazivá inovať mu sadala na hlavu, na obočie i na drôtovitú bradu. Svoju nízku teplotu nosil stále so sebou, kanceláriu mrazil aj v letných páľavách a na Vianoce ju neohrial ani o stupeň.

Vonkajšia horúčava či zima mali na Scroogea pramalý vplyv. Nijaké teplo ho nezohrialo, nijaké zimné počasie neprechladilo. Nijaký vietor nefúkal ostrejšie ako on, nijaký padajúci sneh nebol neústupnejší vo svojom zámere, nijaký lejak menej prístupný prosbám. Nečas si s ním nevedel rady. Najprudší dážď, sneh, krupobitie aj plieskanica sa mohli pýšiť prevahou nad ním iba v jednom ohľade. Často sa veľkoryso „pustili“ – a Scrooge sa nepustil nikdy.

Nikto ho nikdy nezastavil na ulici, aby mu s rozžiarenou tvárou povedal: „Milý Scrooge, ako sa máte? Kedy ma prídete navštíviť?“ Nijaký žobrák ho neprosil o drobný dar, nijaké dieťa sa ho nepýtalo, koľko je hodín, nijaký muž ani žena sa za celý jeho život ani raz nespýtali Scroogea na cestu tam či onam. Dokonca aj psy slepcov ho akoby poznali. Keď ho videli prichádzať, ťahali svojich pánov do vchodov a do dvorov a potom vrteli chvostami, akoby hovorili: „Radšej slepé oko ako zlé oko, pane!“

Ale čo sa o to Scrooge staral! Práve to sa mu páčilo. Predierať sa po preplnených chodníkoch života a varovať každý ľudský súcit, aby sa držal v patričnej vzdialenosti, to bolo pre Scroogea, ako hovoria zasvätení, čistý med.

Raz, a bolo to práve v najkrajší zo všetkých dní v roku, na Štedrý deň, sedel starý Scrooge zaujatý prácou vo svojom kontore. Bolo studené, pochmúrne, štipľavé počasie, k tomu ešte hmlisté, a počul, ako ľudia vonku na dvore sipia, prechádzajú hore-dolu, búchajú si rukami o prsia a dupú po dlažbe, aby si zohriali nohy. Mestské hodiny práve len odbili tri, ale už bola celkom tma (celý deň sa ani poriadne nerozvidnelo) a v oknách susedných kancelárií plápolali sviečky ako červenkasté šmuhy na hmatateľnom hnedom vzduchu. Hmla sa valila dnu každou škárou a kľúčovou dierkou a vonku bola taká hustá, že hoci dvor patril k najužším, domy oproti boli len prízrakmi. Keď človek videl, ako sa ten špinavý oblak ovísa nadol a všetko zahaľuje, pomyslel by si, že Príroda býva hneď vedľa a varí pivo vo veľkom.

Dvere Scroogeovho kontora boli otvorené, aby mohol mať pisára na očiach, ktorý v neutešenej komôrke za nimi, v akejsi kobke, odpisoval listy. Scrooge mal veľmi malý oheň, ale pisárov oheň bol o toľko menší, že vyzeral ako jediný uhlík. Prikladať však pisár nemohol, lebo Scrooge mal debnu na uhlie vo vlastnej izbe, a len čo pisár vošiel s lopatkou, pán mu predpovedal, že sa budú musieť rozísť. Preto si pisár uviazal biely šál a skúšal sa zohriať pri sviečke, čo sa mu nepodarilo, lebo nebol mužom silnej obrazotvornosti.