Tigrie zuby
Maurice Leblanc
Tigrie zuby
Maurice Leblanc
I. D’Artagnan, Porthos a Monte Cristo
O pol piatej sa policajný prefekt pán Desmalions ešte stále nevrátil, a tak jeho osobný tajomník uložil na písací stôl kopu listov a hlásení, ku ktorým si urobil poznámky, zazvonil, a keď hlavnými dverami vošiel zriadenec, povedal mu:
– Pán prefekt si na piatu predvolal niekoľko osôb, tu sú ich mená. Nechajte ich čakať každú zvlášť, aby sa nemohli medzi sebou dorozumievať, a ich vizitky doneste mne.
Zriadenec odišiel. Tajomník sa práve poberal k malým dverám, ktoré viedli do jeho pracovne, keď sa hlavné dvere znova otvorili. Vošiel nimi muž, zastal a zapotácal sa, takže sa musel oprieť o operadlo kresla.
– Ale, ale, to ste vy, Vérot? – zvolal tajomník. – Čo sa deje? Čo je s vami?
Inšpektor Vérot bol mohutný muž so širokými plecami a červenou tvárou. Muselo ním otriasť nejaké prudké rozrušenie, lebo jeho tvár, pretkaná žilkami a obyčajne nabehnutá krvou, sa zdala takmer bledá.
– Ale nič, pán tajomník.
– Ale áno, už nevyzeráte tak zdravo ako zvyčajne… Ste bledý ako stena… A tie kropaje potu…
Inšpektor Vérot si utrel čelo, spamätal sa a povedal:
– Som trochu unavený… V posledných dňoch som sa prepínal… Za každú cenu som chcel objasniť prípad, ktorým ma poveril pán prefekt… Ale aj tak je to zvláštne, čo cítim.
– Nechcete niečo na posilnenie?
– Nie, nie, skôr mám smäd.
– Pohár vody?
– Nie… nie…
– Tak čo teda?
– Chcel by som… chcel by som…
Hlas sa mu zadrhol. V očiach sa mu zjavila úzkosť, akoby zrazu nebol schopný povedať nič iné. Potom sa však ovládol:
– Pán prefekt tu nie je?
– Nie, príde až o piatej na dôležitú poradu.
– Áno… viem… veľmi dôležitú. Aj preto si ma predvolal. Ale chcel som sa s ním stretnúť ešte predtým. Tak veľmi som sa s ním chcel stretnúť!
Tajomník si Vérota pozorne prezrel a povedal:
– Ste celý rozrušený! To, čo mu chcete oznámiť, je teda také dôležité?
– Nesmierne dôležité. Ide o zločin, ktorý sa stal presne pred mesiacom, na deň presne… A predovšetkým ide o to, zabrániť dvom vraždám, ktoré sú dôsledkom toho zločinu a majú sa stať dnes v noci… Áno, dnes v noci, a nevyhnutne, ak neurobíme potrebné opatrenia.
– No tak, sadnite si, Vérot.
– Ach, keby ste vedeli, ako diabolsky je to všetko vymyslené! Nie, to si nikto nevie ani predstaviť…
– Ale keď už o tom viete, Vérot… keď vám pán prefekt dá všetky právomoci…
– Áno, pravdaže… pravdaže… Ale aj tak je hrozné pomyslieť, že sa s ním možno už nestretnem. Preto mi napadlo napísať tento list, v ktorom mu vykladám všetko, čo o prípade viem. Bolo to opatrnejšie.
Podal tajomníkovi veľkú žltú obálku a dodal:
– Tu je ešte škatuľka, položím ju na tento stolík. Je v nej niečo, čo dopĺňa a objasňuje obsah listu.
– Ale prečo si to všetko nenecháte pri sebe?
– Bojím sa… Sledujú ma… Chcú sa ma zbaviť… Pokoj budem mať, až keď to tajomstvo nebudem poznať sám.
– Nebojte sa, Vérot. Pán prefekt tu bude každú chvíľu. Dovtedy vám radím zájsť na ošetrovňu a vypýtať si niečo na posilnenie.
Inšpektor sa zdal nerozhodný. Znova si utrel čelo, z ktorého mu kvapkal pot. Potom sa vzpriamil a vyšiel von.
Keď osamel, tajomník vsunul list do objemného spisu rozloženého na prefektovom stole a odišiel dverami, ktoré viedli do jeho vlastnej pracovne.
Sotva ich za sebou zavrel, dvere z predsiene sa znova otvorili. Vrátil sa inšpektor a zajachtal:
– Pán tajomník… bude lepšie, keď vám ukážem…
Úbožiak bol bledý ako stena. Drkotal zubami. Keď zistil, že v miestnosti nikto nie je, chcel zamieriť do tajomníkovej pracovne. Prepadla ho však slabosť a zrútil sa na stoličku. Zostal na nej niekoľko minút ako zdrvený a len slabo stonal.
– Čo je to so mnou?… Že by aj mňa otrávili? Ach, bojím sa… bojím sa…
Písací stôl mal na dosah ruky. Chytil ceruzku, pritiahol si poznámkový blok a začal čmárať zopár slov. Potom však zamrmlal:
– Ale nie, to nemá zmysel, veď prefekt si môj list prečíta… Čo je to len so mnou? Ach, bojím sa…
Zrazu sa postavil na nohy a s námahou vyslovil:
– Pán tajomník, musí sa… musí sa… Je to na dnes v noci… Nič na svete nezabráni…
Drobnými krokmi ako automat, s vypätím celej svojej vôle, postupoval k dverám pracovne. Cestou sa však zapotácal a musel si znova sadnúť.
Zachvátila ho šialená hrôza a začal kričať, no tak slabo, žiaľ, že ho nik nemohol počuť. Uvedomil si to a očami hľadal zvonček, gong, ale už nič nevidel. Akoby sa mu pred očami zatiahol závoj.
Vtedy padol na kolená a doplazil sa k stene. Rukou mával vo vzduchu ako slepec, až napokon nahmatal drevené obloženie. Bola to deliaca stena. Postupoval popri nej. Jeho zmätený mozog mu však, bohužiaľ, ukazoval už len klamný obraz miestnosti, a tak sa namiesto doľava, ako mal, pustil popri stene doprava, za paraván, ktorý zakrýval malé dvierka.
Ruka mu narazila na kľučku, a tak sa mu podarilo dvierka otvoriť. Zamrmlal: „Pomoc… pomoc…“ a zvalil sa do akéhosi výklenku, ktorý policajnému prefektovi slúžil ako umyváreň.
– Dnes v noci! – stonal v domnení, že ho niekto počuje a že je v tajomníkovej pracovni. – Dnes v noci… stane sa to dnes v noci… Uvidíte… odtlačky zubov… aká hrôza!… Ako ma to bolí!… Pomoc! To je jed… Zachráňte ma!
Hlas mu zamrel. Niekoľkokrát zopakoval ako v zlom sne:
– Zuby… biele zuby… zatvárajú sa!…
Potom mu hlas ešte viac zoslabol a z bledých pier sa mu derili už len nezreteľné zvuky. Ústa akoby žuli naprázdno ako ústa niektorých starcov, ktorí bez konca prežúvajú. Hlava mu pomaly klesla na prsia. Dva-trikrát vzdychol, striasol ho mocný záchvev a už sa nepohol.