Slečna so zelenými očami

Maurice Leblanc

I … A Angličanka s modrými očami

Raoul de Limézy sa bezstarostne túlal po bulvároch. Bol veselý ako šťastný človek, ktorému stačí len sa dívať, aby sa tešil zo života, z jeho pôvabných výjavov a z ľahkej rozjarenosti, akú Paríž ponúka v niektorých jasných aprílových dňoch. Bol stredne vysoký, postavy štíhlej a zároveň mocnej. Na bicepsoch sa mu rukávy saka napínali a hruď sa klenula nad útlym a pružným pásom. Strih a odtieň jeho šiat prezrádzali muža, ktorý si dáva záležať na výbere látok.

Keď prechádzal okolo divadla Gymnase, mal dojem, že istý pán, ktorý kráčal vedľa neho, sleduje istú dámu. Hneď sa mohol presvedčiť, že sa nemýli.

Raoulovi sa nič nezdalo komickejšie a zábavnejšie než pán, ktorý sleduje dámu. Pustil sa teda za pánom, ktorý sledoval dámu, a všetci traja, jeden za druhým a v primeraných odstupoch, kráčali po hlučných bulvároch.

Bolo treba všetky skúsenosti baróna de Limézy, aby človek uhádol, že ten pán sleduje tú dámu. Ten pán si totiž s diskrétnosťou džentlmena dával pozor, aby to tá dáma ani nezatušila. Raoul de Limézy bol rovnako diskrétny. Pomiešal sa medzi chodcov a zrýchlil krok, aby si obe postavy poriadne prezrel.

Zozadu sa ten pán vyznačoval bezchybným pútcom v čiernych napomádovaných vlasoch a rovnako bezchybným oblečením, ktoré zdôrazňovalo jeho široké plecia a vysokú postavu. Spredu sa predvádzal pravidelnou tvárou s upravenou bradou a sviežou ružovou pleťou. Možno tridsať rokov. Istota v chôdzi. Dôležitosť v gestách. Vulgárnosť vo vzhľade. Prstene na prstoch. Na cigarete, ktorú fajčil, zlatý náustok.

Raoul pridal do kroku. Dáma, vysoká, rozhodná a vznešeného vzhľadu, kládla pevne na chodník mohutné anglické chodidlá, ktoré však vyvažovali pôvabné nohy a jemné členky. Tvár mala veľmi krásnu, rozžiarenú obdivuhodnými modrými očami a ťažkou záplavou plavých vlasov. Okoloidúci sa zastavovali a obzerali sa za ňou. Zdalo sa, že je k tejto spontánnej pocte davu ľahostajná.

– Do čerta, pomyslel si Raoul, aká aristokratka! Toho napomádovaného, čo ju sleduje, si nezaslúži. Čo od nej chce? Žiarlivý manžel? Odmietnutý nápadník? Alebo skôr krásavec, čo sa háňa za dobrodružstvom? Áno, to bude ono. Ten pán má celkom výzor dobyvateľa žien, ktorý si myslí, že mu nik neodolá.

Prešla cez námestie Opery a nestarala sa o vozidlá, ktorými sa to tam len tak hemžilo. Jeden povoz jej chcel zatarasiť cestu. Pokojne chytila kone za opraty a zastavila ich. Rozzúrený povozník zoskočil z kozlíka a nadával jej priveľmi zblízka. Uštedrila mu do nosa drobný úder päsťou, až mu vystrekla krv. Strážnik žiadal vysvetlenie. Obrátila sa k nemu chrbtom a pokojne odišla.

Na ulici Auber sa bili dvaja chlapci. Chytila ich za golier a odhodila na desať krokov, až sa skotúľali. Potom im hodila dva zlaťáky.

Na bulvári Haussmann vošla do cukrárne a Raoul zďaleka videl, ako si sadá za stolík. Pán, ktorý ju sledoval, ostal vonku. Raoul teda vošiel a usadil sa tak, aby si ho nemohla všimnúť.

Objednala si čaj a štyri hrianky. Zhltla ich. Zuby mala nádherné.

Ľudia pri susedných stolíkoch na ňu hľadeli. Zostávala nevzrušená a dala si priniesť ďalšie štyri hrianky.

Zvedavé pohľady však priťahovala aj iná mladá žena, ktorá sedela o kus ďalej. Mala plavé vlasy ako Angličanka, vlnité a hladko sčesané do spánkov. Bola oblečená menej bohato, zato s istejším vkusom Parížanky. Obklopovali ju tri chudobne odeté deti, ktorým rozdávala koláče a poháre grenadíny. Stretla ich pri dverách a hostila ich zjavne pre radosť z toho, ako sa im oči rozžiaria potešením a líca zamažú krémom. Neodvažovali sa prehovoriť a napchávali sa, koľko vládali. Ona, väčšie dieťa než oni, sa však náramne zabávala a štebotala za všetkých: „Čo sa povie slečne?… Hlasnejšie… Nepočula som… Nie, nie som žiadna pani… Musíte mi povedať: ‚Ďakujeme, slečna…‘“

Raoula de Limézy okamžite podmanili dve veci: šťastná a prirodzená veselosť jej tváre a hlboké čaro veľkých zelených očí farby nefritu, so zlatými žilkami, od ktorých človek nevedel odtrhnúť zrak, keď sa na ne raz zahľadel.

Také oči bývajú zvláštne, melancholické alebo zamyslené, a možno taký bol aj zvyčajný výraz týchto očí. V tej chvíli však vyžarovali rovnako intenzívny život ako celá jej tvár, ako šibalské ústa, chvejúce sa nozdry a líca s usmievavými jamkami.

– Nesmierne radosti alebo bezmedzné žiale, pre takéto bytosti nič medzi tým neexistuje, povedal si Raoul. Zrazu zacítil túžbu tie radosti ovplyvňovať alebo proti tým žiaľom bojovať.

Obrátil sa k Angličanke. Bola naozaj krásna, krásou mocnou, zloženou z rovnováhy, súmernosti a pokoja. No slečna so zelenými očami, ako ju nazval, ho fascinovala viac. Jedna vzbudzovala obdiv, druhú človek túžil spoznať a preniknúť do tajomstva jej života.

Keď však zaplatila účet a odišla s tromi deťmi, zaváhal. Pôjde za ňou? Alebo zostane? Kto zvíťazí? Zelené oči? Modré oči?

Prudko vstal, hodil peniaze na pult a vyšiel von. Zvíťazili zelené oči.

Ohromil ho nečakaný výjav. Slečna so zelenými očami sa na chodníku rozprávala s krásavcom, ktorý pred polhodinou sledoval Angličanku ako bojazlivý alebo žiarlivý zaľúbenec. Rozhovor bol živý, horúčkovitý na oboch stranách a pripomínal skôr hádku. Bolo zjavné, že dievča sa snaží prejsť a krásavec jej v tom bráni. Bolo to také zjavné, že Raoul už-už chcel zasiahnuť, hoci by tým porušil všetky pravidlá slušnosti.

Nestihol to. Pred cukrárňou zastavil taxík. Vystúpil z neho istý pán, a keď zbadal výjav na chodníku, pribehol, zdvihol palicu a jediným rozmachom zrazil napomádovanému krásavcovi klobúk.