Alica v krajine zázrakov

Lewis Carroll

Alicine dobrodružstvá v Krajine zázrakov

Lewis Carroll

MILLENNIUM FULCRUM EDITION 3.0

Obsah

I. KAPITOLA
Dolu králičou norou

Alicu už začínalo poriadne unavovať, že sedí vedľa sestry na brehu a nemá čo robiť: raz či dva razy nazrela do knihy, ktorú sestra čítala, ale neboli v nej nijaké obrázky ani rozhovory, „a načo je kniha,“ pomyslela si Alica, „v ktorej nie sú obrázky ani rozhovory?“

A tak v duchu uvažovala (ako najlepšie vedela, lebo v ten horúci deň sa cítila veľmi ospalá a hlúpa), či potešenie z pletenia venca zo sedmokrások stojí za tú námahu vstať a sedmokrásky natrhať, keď zrazu tesne popri nej prebehol Biely králik s ružovými očami.

Na tom nebolo nič až také pozoruhodné, a ani sa Alici nezdalo až také nezvyčajné, keď počula, ako si Králik hovorí: „Ach jaj! Ach jaj! Prídem neskoro!“ (Keď o tom neskôr premýšľala, zišlo jej na um, že sa nad tým mala pozastaviť, ale vtedy sa jej to všetko zdalo celkom prirodzené.) Keď však Králik naozaj vytiahol z vrecka na veste hodinky, pozrel na ne a potom sa ponáhľal ďalej, Alica vyskočila na nohy, lebo jej blyslo hlavou, že ešte nikdy nevidela králika, ktorý by mal vrecko na veste, nieto ešte hodinky, čo by z neho vytiahol, a od zvedavosti celá rozpálená sa rozbehla za ním cez pole a našťastie ho ešte stihla zazrieť, ako hupol do veľkej králičej nory pod živým plotom.

O chvíľu sa za ním spustila dolu aj Alica a ani raz jej nezišlo na um, ako sa, preboha, dostane zasa von.

Králičia nora viedla kus cesty rovno ako tunel a potom sa zrazu zvrtla nadol, tak zrazu, že Alica nemala ani chvíľku na to, aby jej vôbec napadlo zastaviť sa, a už padala do veľmi hlbokej studne.

Buď bola studňa veľmi hlboká, alebo padala veľmi pomaly, lebo mala pri páde dosť času poobzerať sa okolo seba a rozmýšľať, čo sa bude diať ďalej. Najprv sa pokúsila pozrieť dolu a zistiť, kam to vlastne letí, ale bola tam taká tma, že nič nevidela. Potom sa pozrela na steny studne a všimla si, že sú plné skriniek a políc s knihami. Sem-tam zbadala mapy a obrázky zavesené na háčikoch. Ako letela popri jednej polici, zložila z nej pohár. Mal nálepku „POMARANČOVÁ MARMELÁDA“, ale na jej veľké sklamanie bol prázdny: nechcela ho pustiť, aby niekoho pod sebou nezabila, a tak sa jej podarilo vložiť ho do jednej zo skriniek, popri ktorej práve padala.

„No!“ pomyslela si Alica. „Po takomto páde mi už bude úplne jedno, keď sa skotúľam dolu schodmi! Akú odvážnu ma budú doma všetci pokladať! Veď by som ani slovo nepovedala, keby som spadla aj zo strechy domu!“ (Čo bola pravdepodobne pravda.)

Dolu, dolu, dolu. Vari sa ten pád nikdy neskončí? „Koľko kilometrov som už asi preletela?“ povedala nahlas. „Musím sa už blížiť niekam k stredu Zeme. Počkaj: to by bolo asi šesťtisíc kilometrov, myslím…“ (lebo, vieš, Alica sa na hodinách v učebni naučila niekoľko takýchto vecí, a hoci to nebola veľmi vhodná príležitosť pochváliť sa vedomosťami, keďže ju nikto nepočúval, aj tak bolo dobré si to zopakovať) „…áno, to je asi tá správna vzdialenosť, ale ktovie, na akú zemepisnú Šírku alebo Dĺžku som sa to dostala?“ (Alica nemala ani potuchy, čo je zemepisná Šírka, a čo Dĺžka, to tiež nie, ale zdalo sa jej, že sú to pekné veľké slová.)

Onedlho začala znova. „Ktovie, či neprepadnem rovno cez Zem! To bude smiešne, keď vyjdem von medzi ľuďmi, čo chodia dolu hlavou! U protinožcov – teda u Protivníkov, myslím…“ (tentoraz bola dosť rada, že ju nikto nepočúva, lebo to vôbec neznelo ako správne slovo) „…ale budem sa ich musieť opýtať, ako sa tá krajina volá, vieš. Prosím, milostivá pani, je toto Nový Zéland alebo Austrália?“ (a pokúsila sa pritom urobiť pukerlík – predstav si, ako robíš pukerlík, keď padáš vzduchom! Myslíš, že by sa ti to podarilo?) „A za aké nevedomé dievčatko ma bude pokladať, že sa pýtam! Nie, pýtať sa nebude dobré: možno to niekde uvidím napísané.“

Dolu, dolu, dolu. Nič iné sa nedalo robiť, a tak Alica čoskoro začala znova rozprávať. „Dine budem dnes večer veľmi chýbať, myslím!“ (Dina bola mačka.) „Dúfam, že nezabudnú na jej tanierik mlieka, keď bude čas na čaj. Dina, drahá moja! Keby si tak bola tu dolu so mnou! Vo vzduchu, bohužiaľ, nie sú nijaké myši, ale mohla by si chytiť netopiera, a ten je myši veľmi podobný, vieš. Ale jedia vlastne mačky netopiere?“ A tu začala byť Alica dosť ospalá a ďalej si už hovorila akosi snovo: „Jedia mačky netopiere? Jedia mačky netopiere?“ a niekedy: „Jedia netopiere mačky?“ lebo, vieš, keďže nevedela odpovedať ani na jednu z tých otázok, veľmi nezáležalo na tom, ako ju položí. Cítila, že zaspáva, a práve sa jej začalo snívať, že sa prechádza ruka v ruke s Dinou a veľmi vážne sa jej pýta: „Tak, Dina, povedz mi pravdu: zjedla si niekedy netopiera?“ keď zrazu, buch! buch! dopadla na kopu raždia a suchého lístia a pád sa skončil.

Alici sa vôbec nič nestalo a v okamihu vyskočila na nohy: pozrela hore, ale nad ňou bola samá tma. Pred ňou sa ťahala ďalšia dlhá chodba a Biely králik bol ešte na dohľad, ponáhľal sa ňou preč. Nebolo času nazvyš: Alica sa pustila za ním ako vietor a ešte stihla počuť, ako si za rohom hovorí: „Ach, moje uši a fúzy, ako je už neskoro!“ Keď zabáčala za roh, bola mu tesne v pätách, ale Králika už nebolo nikde vidieť: ocitla sa v dlhej nízkej sieni, ktorú osvetľoval rad lámp visiacich zo stropu.