Dracula

Bram Stoker

D R A C U L A

napísal
Bram Stoker





NEW YORK
GROSSET & DUNLAP
vydavateľstvo

Copyright 1897 v Spojených štátoch amerických podľa
zákona Kongresu, Bram Stoker

[Všetky práva vyhradené.]


VYTLAČENÉ V SPOJENÝCH ŠTÁTOCH
V TLAČIARNI
THE COUNTRY LIFE PRESS, GARDEN CITY, N.Y.

MÔJMU

DRAHÉMU PRIATEĽOVI

HOMMY-BEGOVI

Obsah

Ako boli tieto listiny usporiadané, ukáže sa pri ich čítaní. Všetko nepotrebné bolo vypustené, aby príbeh, ktorý sa takmer prieči tomu, čomu dnešný človek dokáže uveriť, mohol vystúpiť ako číry fakt. Nikde sa v nich nevypovedá o minulých veciach spôsobom, pri ktorom by mohla zlyhať pamäť, lebo všetky vybrané záznamy vznikli presne v čase udalostí, z pohľadu a v medziach poznania tých, ktorí ich zapísali.

D R A C U L A

KAPITOLA I

DENNÍK JONATHANA HARKERA

(Písaný tesnopisom.)

3. mája, Bistritz. – Z Mníchova som odišiel 1. mája o 8.35 večer a do Viedne som dorazil na druhý deň zavčas ráno. Mali sme tam byť o 6.46, ale vlak mal hodinu meškania. Budapešť je zrejme nádherné mesto, aspoň podľa toho, čo som z nej zazrel z vlaku a čo som si stihol prejsť po uliciach. Bál som sa vzdialiť priďaleko od stanice, lebo sme prišli neskoro a vlak mal odísť tak, aby čo najmenej meškal. Mal som dojem, že opúšťame Západ a vstupujeme na Východ. Najzápadnejší z veľkolepých mostov cez Dunaj, ktorý je tu vznešene široký a hlboký, nás zaviedol medzi tradície tureckej vlády.

Odišli sme celkom načas a po zotmení sme prišli do Klausenburgu. Tu som sa zastavil na noc v hoteli Royale. Na obed, či skôr na večeru, som mal kurča pripravené akosi s červenou paprikou. Bolo veľmi dobré, ale smädilo. (Pozn., zohnať recept pre Minu.) Spýtal som sa čašníka a povedal mi, že sa to volá „paprika hendl“ a že keďže ide o národné jedlo, dostanem ho kdekoľvek pozdĺž Karpát. Moja troška nemčiny sa mi tu veľmi zišla. Vlastne ani neviem, ako by som sa bez nej zaobišiel.

Keďže som mal v Londýne trochu času, zašiel som do Britského múzea a pohľadal som v knižnici medzi knihami a mapami všetko o Transylvánii. Napadlo mi, že ak krajinu vopred trochu spoznám, určite mi to pomôže pri rokovaní s tamojším šľachticom. Zistil som, že oblasť, ktorú uviedol, leží na krajnom východe krajiny, priamo na hraniciach troch štátov (Transylvánie, Moldavska a Bukoviny) uprostred Karpát. Je to jeden z najdivokejších a najmenej známych kútov Európy. Nenašiel som nijakú mapu ani dielo, ktoré by uvádzalo presnú polohu hradu Dracula, lebo mapy tejto krajiny sa zatiaľ nedajú porovnať s mapami nášho štátneho topografického ústavu. Zistil som však, že Bistritz, poštové mesto, ktoré uviedol gróf Dracula, je celkom známe miesto. Zapíšem si sem niektoré svoje poznámky, aby mi osviežili pamäť, keď budem Mine rozprávať o svojich cestách.

Obyvateľstvo Transylvánie tvoria štyri odlišné národnosti: Sasi na juhu a s nimi premiešaní Valasi, ktorí sú potomkami Dákov, Maďari na západe a Sikuli na východe a severe. Ja idem medzi tých posledných, ktorí tvrdia, že pochádzajú od Attilu a Hunov. Môže to byť pravda, lebo keď Maďari v jedenástom storočí krajinu dobyli, Hunov tam už našli usadených. Čítal som, že do podkovy Karpát sa zhromaždili všetky povery, aké svet pozná, akoby to bol stred akéhosi víru predstavivosti. Ak je to tak, môže byť môj pobyt veľmi zaujímavý. (Pozn., musím sa na všetky vyspytovať grófa.)

Nespal som dobre, hoci posteľ bola dosť pohodlná, lebo som mal všelijaké čudné sny. Pod oknom mi celú noc zavýjal pes, čo s tým možno malo niečo spoločné. Alebo to bolo od tej papriky, lebo som musel vypiť všetku vodu z karafy a aj tak som bol smädný. K ránu som zaspal a zobudilo ma vytrvalé klopanie na dvere, takže som vtedy musel spať tvrdo. Na raňajky som mal znova papriku, akúsi kašu z kukuričnej múky zvanú „mamaliga“ a baklažán plnený mletým mäsom, výborné jedlo, ktoré nazývajú „impletata“. (Pozn., zohnať recept aj na toto.) S raňajkami som sa musel ponáhľať, lebo vlak odchádzal krátko pred ôsmou. Či skôr mal odísť, lebo keď som sa o pol ôsmej prihnal na stanicu, presedel som vo vozni vyše hodiny, kým sme sa pohli. Zdá sa mi, že čím ďalej na východ človek ide, tým nepresnejšie chodia vlaky. Aké by museli byť v Číne?

Celý deň sme sa akoby vliekli krajinou plnou krás každého druhu. Raz sme videli mestečká alebo hrady na vrcholoch strmých kopcov, aké vídať v starých misáloch, inokedy sme sa viezli popri riekach a potokoch, ktoré podľa širokého kamenistého lemu na oboch brehoch zrejme bývajú vystavené veľkým povodniam. Treba veľa vody, a to prudkej, aby dočista vymietla vonkajší okraj rieky. Na každej stanici stáli hŕstky ľudí, miestami celé zástupy, a to v najrozmanitejších odevoch. Niektorí vyzerali ako sedliaci u nás doma alebo tí, ktorých som videl cestou cez Francúzsko a Nemecko, v krátkych kabátcoch, okrúhlych klobúkoch a doma šitých nohaviciach, iní však boli veľmi malební. Ženy vyzerali pekne, až kým sa k nim človek nepriblížil, ale v páse boli veľmi neforemné. Všetky mali široké biele rukávy toho či onoho druhu a väčšina mala veľké opasky, z ktorých viselo množstvo akýchsi stužiek. Trepotali sa ako kostýmy v balete, no pod nimi mali, pravdaže, spodničky. Najčudnejšie postavy, ktoré sme videli, boli Slováci. Boli barbarskejší než ostatní. Mali veľké kovbojské klobúky, obrovské vrecovité nohavice špinavobielej farby, biele plátenné košele a mohutné ťažké kožené opasky, široké takmer tridsať centimetrov a husto vybíjané mosadznými cvočkami. Nosili vysoké čižmy, do ktorých mali zastrčené nohavice, a mali dlhé čierne vlasy a husté čierne fúzy. Sú veľmi malební, ale nepôsobia sympaticky. Na javisku by ich hneď obsadili ako starú orientálnu bandu zbojníkov. Ako mi však povedali, sú veľmi neškodní a skôr im chýba prirodzená sebadôvera.