Zvieracia farma

George Orwell

Prvá kapitola

Pán Jones z Panskej farmy zamkol na noc kurníky, ale bol taký opitý, že zabudol zavrieť vletové otvory. Kruh svetla z lampáša mu poskakoval zo strany na stranu, keď sa potácal cez dvor. Pri zadných dverách skopol čižmy, v komore si načapoval zo suda posledný pohár piva a vybral sa hore do postele, kde už chrápala pani Jonesová.

Len čo v spálni zhaslo svetlo, všetkými hospodárskymi budovami prebehol šum a trepot krídel. Cez deň sa rozchýrilo, že starý Major, cenami ovenčený kanec plemena middle white, mal minulej noci zvláštny sen a chce ho rozpovedať ostatným zvieratám. Dohodlo sa, že sa všetci zídu vo veľkej stodole, len čo bude pán Jones bezpečne preč. Starý Major (tak ho volali vždy, hoci na výstavách vystupoval pod menom Kráska z Willingdonu) sa na farme tešil takej úcte, že každý bol ochotný obetovať hodinu spánku, aby počul, čo chce povedať.

Na jednom konci veľkej stodoly, na akomsi vyvýšenom pódiu, sa Major už usadil na svojom lôžku zo slamy pod lampášom, ktorý visel z hrady. Mal dvanásť rokov a v poslednom čase dosť pribral, no stále to bolo prasa majestátneho vzhľadu, múdre a dobrotivé na pohľad napriek tomu, že mu nikdy nepristrihli kly. Zakrátko začali prichádzať ostatné zvieratá a každé sa uvelebilo po svojom. Prvé prišli tri psy, Zvonka, Jessie a Hryzko, a potom prasce, ktoré sa uložili do slamy hneď pred pódiom. Sliepky sa usadili na okenných rímsach, holuby vyleteli na krokvy, ovce a kravy si ľahli za prasce a začali prežúvať. Dva ťažné kone, Boxer a Ďatelina, vošli spolu. Kráčali veľmi pomaly a svoje obrovské chlpaté kopytá kládli na zem veľmi opatrne, aby v slame nepošliapali nejaké malé zviera. Ďatelina bola statná materinská kobyla, ktorá sa blížila k strednému veku. Po štvrtom žriebäti sa jej už celkom nevrátila pôvodná postava. Boxer bol obrovské zviera, meral v kohútiku takmer meter osemdesiat a bol silný ako dva obyčajné kone dohromady. Biely pruh na nose mu dodával trochu prihlúply výraz. A naozaj nepatril k najbystrejším, ale všetci si ho vážili pre vyrovnanú povahu a ohromnú pracovitosť. Po koňoch prišla Muriel, biela koza, a Benjamín, somár. Benjamín bol najstaršie zviera na farme a mal najhoršiu povahu. Hovoril zriedka, a keď už, tak obyčajne len preto, aby utrúsil nejakú cynickú poznámku. Vravel napríklad, že Boh mu dal chvost, aby odháňal muchy, ale že by radšej nemal ani chvost, ani muchy. Ako jediný zo zvierat na farme sa nikdy nesmial. Keď sa ho spýtali prečo, odpovedal, že nevidí nič na smiech. A predsa, hoci to nikdy otvorene nepriznal, bol oddaný Boxerovi. Nedele trávievali obyčajne spolu v malej ohrade za sadom, pásli sa bok po boku a neprehovorili ani slovo.

Kone si práve ľahli, keď do stodoly v zástupe vošiel húf káčatiek, ktoré stratili matku. Slabo pišťali, motali sa zo strany na stranu a hľadali miesto, kde by ich nikto nepošliapal. Ďatelina okolo nich urobila svojou mohutnou prednou nohou čosi ako múr, káčatká sa za ním utúlili a hneď zaspali. Na poslednú chvíľu vcupkala drobnými krôčikmi Mollie, hlúpa pekná biela kobyla, ktorá ťahala bričku pána Jonesa, a chrúmala pritom kocku cukru. Zaujala miesto blízko vpredu a začala pohadzovať bielou hrivou. Dúfala, že si všimnú červené stužky, ktoré mala do nej zapletené. Celkom posledná prišla mačka. Ako obyčajne sa poobzerala po najteplejšom mieste a napokon sa vtisla medzi Boxera a Ďatelinu. Tam počas celého Majorovho prejavu spokojne priadla a nepočúvala ani slovo z toho, čo hovoril.

Teraz boli prítomné všetky zvieratá okrem Mojžiša, krotkého havrana, ktorý spal na bidle za zadnými dverami. Keď Major videl, že sa všetky pohodlne uvelebili a pozorne čakajú, odkašľal si a začal:

„Súdruhovia, o zvláštnom sne, ktorý som mal minulej noci, ste už počuli. Ale k snu sa dostanem neskôr. Najprv vám musím povedať niečo iné. Nemyslím, súdruhovia, že budem s vami ešte dlhé mesiace, a kým zomriem, cítim, že je mojou povinnosťou odovzdať vám múdrosť, ktorú som za ten čas nadobudol. Prežil som dlhý život. Keď som ležal sám vo svojom chlieve, mal som dosť času na rozmýšľanie, a myslím, že smiem povedať: povahe života na tejto zemi rozumiem tak dobre ako ktorékoľvek zviera, čo dnes žije. O tom chcem k vám hovoriť.

„Nuž, súdruhovia, aká je povaha tohto nášho života? Povedzme si to otvorene: naše životy sú biedne, lopotné a krátke. Narodíme sa, dostaneme práve toľko potravy, aby sme nevypustili dušu, a tí z nás, ktorí sú toho schopní, musia pracovať do posledných síl. A v tej chvíli, keď sa skončí naša užitočnosť, nás s ohavnou krutosťou zabijú. Žiadne zviera v Anglicku nevie, čo je šťastie alebo oddych, len čo dovŕši rok. Žiadne zviera v Anglicku nie je slobodné. Život zvieraťa je bieda a otroctvo. To je holá pravda.

„Ale je to jednoducho súčasť prírodného poriadku? Je to preto, že táto naša krajina je taká chudobná, že nedokáže dať slušný život tým, ktorí v nej žijú? Nie, súdruhovia, tisíc ráz nie! Pôda Anglicka je úrodná a podnebie dobré. Anglicko dokáže dať hojnosť potravy nesmierne väčšiemu počtu zvierat, než koľko ho teraz obýva. Len táto naša farma by uživila tucet koní, dvadsať kráv, stovky oviec, a všetky by žili v pohodlí a dôstojnosti, aké si dnes sotva vieme predstaviť. Prečo teda zotrvávame v tomto biednom stave? Pretože takmer všetko, čo svojou prácou vyprodukujeme, nám kradnú ľudia. V tom, súdruhovia, je odpoveď na všetky naše problémy. Dá sa zhrnúť do jediného slova: Človek. Človek je jediný skutočný nepriateľ, ktorého máme. Odstráňte Človeka, a hlavná príčina hladu a nadmernej driny navždy zmizne.