Robinson Crusoe

Daniel Defoe

Život
a dobrodružstvá
Robinsona
Crusoea

Napísal
Daniel Defoe

S ilustráciami H. M. Brocka

Londýn
Seeley, Service & Co. Limited
38 Great Russell Street

Obsah

I. KAPITOLA – VSTUP DO ŽIVOTA

II. KAPITOLA – OTROCTVO A ÚTEK

III. KAPITOLA – STROSKOTANIE PRI PUSTOM OSTROVE

IV. KAPITOLA – PRVÉ TÝŽDNE NA OSTROVE

V. KAPITOLA – STAVBA DOMU – DENNÍK

VI. KAPITOLA – CHOROBA A VÝČITKY SVEDOMIA

VII. KAPITOLA – ROĽNÍCKE SKÚSENOSTI

VIII. KAPITOLA – ÚVAHA O VLASTNOM POSTAVENÍ

IX. KAPITOLA – ČLN

X. KAPITOLA – KROTENIE KÔZ

XI. KAPITOLA – STOPA ĽUDSKEJ NOHY V PIESKU

XII. KAPITOLA – ÚTOČISKO V JASKYNI

XIII. KAPITOLA – VRAK ŠPANIELSKEJ LODE

XIV. KAPITOLA – SPLNENÝ SEN

XV. KAPITOLA – PIATKOVA VÝCHOVA

XVI. KAPITOLA – ZÁCHRANA ZAJATCOV Z RÚK ĽUDOŽRÚTOV

XVII. KAPITOLA – NÁVŠTEVA VZBÚRENCOV

XVIII. KAPITOLA – ZNOVUDOBYTIE LODE

XIX. KAPITOLA – NÁVRAT DO ANGLICKA

XX. KAPITOLA – PIATKOV SÚBOJ S MEDVEĎOM

I. KAPITOLA
VSTUP DO ŽIVOTA

Narodil som sa roku 1632 v meste York, v dobrej rodine, ktorá však nepochádzala z tých končín, lebo môj otec bol cudzinec z Brém a usadil sa najprv v Hulle. Obchodom nadobudol slušný majetok, potom obchodovanie zanechal a žil v Yorku, odkiaľ si predtým vzal moju matku. Jej príbuzní sa volali Robinsonovci, veľmi dobrá rodina v tom kraji, a po nich som dostal meno Robinson Kreutznaer. Lenže obvyklým skomolením slov, aké je v Anglicku bežné, nás teraz volajú, ba sami sa voláme a svoje meno píšeme Crusoe, a tak ma vždy volali aj moji druhovia.

Mal som dvoch starších bratov. Jeden z nich bol podplukovníkom anglického pešieho pluku vo Flámsku, ktorému predtým velil slávny plukovník Lockhart, a padol v bitke proti Španielom pri Dunkerqu. Čo sa stalo s mojím druhým bratom, som sa nikdy nedozvedel, tak ako sa ani môj otec a matka nedozvedeli, čo sa stalo so mnou.

Keďže som bol v rodine tretí syn a nevyučili ma nijakému remeslu, hlava sa mi veľmi zavčasu začala napĺňať túlavými myšlienkami. Môj otec, už veľmi starý, mi dal primeraný diel vzdelania, pokiaľ domáca výchova a vidiecka bezplatná škola zvyčajne siahajú, a určil ma za právnika. Ja som sa však neuspokojil s ničím iným než s plavbou po mori. A môj sklon k nej ma tak mocne hnal proti vôli, ba proti príkazom otca a proti všetkým prosbám a prehováraniam matky a ostatných priateľov, že v tom prirodzenom náklone bolo akoby čosi osudové, čo smerovalo rovno k životu plnému útrap, ktorý ma mal postihnuť.

Môj otec, múdry a vážny muž, mi rozumne a znamenite radil proti tomu, o čom tušil, že mám v úmysle. Jedného rána si ma zavolal do svojej izby, kam ho pripútala dna, a veľmi vrúcne mi v tej veci dohováral. Spýtal sa ma, aké dôvody okrem obyčajného sklonu k túlaniu mám na to, aby som opustil otcovský dom a rodnú krajinu, kde ma môžu dobre uviesť do spoločnosti a kde mám vyhliadku zveľadiť si majetok usilovnosťou a pracovitosťou a žiť pohodlne a príjemne. Povedal mi, že na dobrodružstvá do sveta chodia na jednej strane ľudia v zúfalom postavení a na druhej strane ľudia ctibažní a vysoko postavení, aby sa povzniesli podnikaním a preslávili sa v podujatiach, ktoré vybočujú z obyčajnej cesty, že toto všetko je buď priveľmi nad mnou, alebo priveľmi pod mnou, že mne patrí stredný stav, čiže to, čo by sa dalo nazvať hornou vrstvou nižšieho stavu, o ktorom sa za dlhé roky skúsenosťou presvedčil, že je to najlepší stav na svete, najvhodnejší pre ľudské šťastie, nevystavený útrapám a strádaniu, drine a trápeniu robotnej časti ľudstva a nezaťažený pýchou, prepychom, ctibažnosťou a závisťou tej vyššej. Povedal mi, že šťastie tohto stavu môžem posúdiť podľa jedinej veci, totiž že je to stav, ktorý závidia všetci ostatní ľudia, že králi často nariekali nad úbohými následkami toho, že sa narodili pre veľké veci, a želali si, aby ich bol osud postavil medzi tie dve krajnosti, medzi nízkych a veľkých, a že múdry muž dosvedčil, že práve v tom je pravá miera blaženosti, keď prosil, aby mu Boh nedával chudobu ani bohatstvo.

Vyzval ma, aby som si to všímal, a vždy vraj zistím, že pohromy života sa delia medzi vyššiu a nižšiu časť ľudstva, no stredný stav má najmenej nešťastí a nie je vystavený toľkým zvratom ako vyššie či nižšie vrstvy. Ba ľudia stredného stavu nepodliehajú ani toľkým neduhom a nepokojom tela či duše ako tí, čo si hriešnym životom, prepychom a výstrednosťami na jednej strane, alebo ťažkou prácou, nedostatkom najpotrebnejších vecí a biednou či nedostatočnou stravou na druhej strane privolávajú neduhy ako prirodzený dôsledok svojho spôsobu života. Hovoril, že stredný stav je stvorený pre všetku cnosť a všetky radosti, že pokoj a hojnosť sú slúžkami stredného majetku, že zdržanlivosť, umiernenosť, pokojnosť, zdravie, spoločnosť, všetky príjemné rozptýlenia a všetky žiaduce potešenia sú požehnania, ktoré sprevádzajú stredný stav, že takto ľudia prechádzajú svetom ticho a hladko a pohodlne z neho odchádzajú, nezaťažení prácou rúk ani hlavy, nezapredaní do otročiny za každodenný chlieb, nesužovaní zapletenými okolnosťami, ktoré okrádajú dušu o pokoj a telo o odpočinok, nerozpálení vášňou závisti ani tajnou horúčavou ctibažnej túžby po veľkých veciach, ale v pohodlných pomeroch jemne kĺžu svetom, rozumne vychutnávajú sladkosti života bez jeho horkosti, cítia, že sú šťastní, a každodennou skúsenosťou sa to učia poznávať čoraz hlbšie.

Potom ma úpenlivo a s najväčšou láskou nabádal, aby som sa nesprával ako nerozvážny mladík a nevrhal sa do útrap, pred ktorými ma príroda a stav, do ktorého som sa narodil, podľa všetkého uchránili, že nie som v nijakej núdzi, aby som si musel hľadať chlieb, že sa o mňa dobre postará a vynasnaží sa ma poctivo uviesť do stavu, ktorý mi práve odporúčal, a ak sa mi na svete nebude dariť dobre a šťastne, bude to iba môj osud alebo moja vina, čo mi v tom zabráni, a on nebude mať za čo odpovedať, lebo si splnil povinnosť a varoval ma pred krokmi, o ktorých vedel, že mi uškodia. Slovom, že tak ako mi urobí mnoho dobrého, ak zostanem a usadím sa doma, ako mi radí, tak nechce mať v mojom nešťastí taký podiel, aby ma akokoľvek povzbudzoval k odchodu. A na záver mi povedal, že si môžem vziať príklad zo svojho staršieho brata, ktorého rovnako úpenlivo prehováral, aby nechodil do vojny v Nizozemsku, no nedokázal ho presvedčiť, lebo mladícke túžby ho hnali do vojska, kde padol. A hoci povedal, že sa za mňa neprestane modliť, predsa si mi dovolí povedať, že ak urobím tento hlúpy krok, Boh mi nepožehná a neskôr budem mať dosť času premýšľať o tom, ako som zanedbal jeho radu, keď už možno nebude nikoho, kto by mi pomohol z biedy.