813

Maurice Leblanc

Masaker

I

Pán Kesselbach sa prudko zastavil na prahu salóna, chytil svojho tajomníka za rameno a znepokojene zašepkal:

„Chapman, niekto tu zasa bol.“

„Ale no, pane,“ namietol tajomník, „dvere do predsiene ste práve sám otvorili a kým sme obedovali v reštaurácii, kľúč ste mali celý čas vo vrecku.“

„Chapman, niekto tu zasa bol,“ zopakoval pán Kesselbach.

Ukázal na cestovnú tašku, ktorá ležala na kozube.

„Pozrite, tu je dôkaz. Táto taška bola zatvorená. Už nie je.“

Chapman namietol:

„Ste si istý, pane, že ste ju zatvorili? Napokon, sú v nej iba bezcenné drobnosti, toaletné potreby…“

„Nie je v nej nič iné preto, lebo som z nej pred odchodom z opatrnosti vybral náprsnú tašku… inak… Nie, hovorím vám, Chapman, kým sme obedovali, niekto tu bol.“

Na stene visel telefónny prístroj. Zdvihol slúchadlo.

„Haló… Tu pán Kesselbach… apartmán 415… Áno… Slečna, spojte ma, prosím, s Policajnou prefektúrou… oddelenie Sûreté^[1]… Číslo mám… okamih… Á, tu je… číslo 822.48… Počkám pri prístroji.“

[1] Sûreté, doslova „Bezpečnosť“, bolo oddelenie kriminálnej polície pri parížskej Policajnej prefektúre. (Pozn. prekl.)

O minútu pokračoval:

„Číslo 822.48? Chcel by som povedať pár slov pánu Lenormandovi, náčelníkovi Sûreté. V mene pána Kesselbacha… Haló? Ale áno, pán náčelník Sûreté vie, o čo ide. Telefonujem s jeho súhlasom… Á, nie je tam… S kým mám tú česť? Pán Gourel, policajný inšpektor… Zdá sa mi však, pán Gourel, že ste boli včera pri mojom rozhovore s pánom Lenormandom… Nuž, pane, dnes sa to isté zopakovalo. Niekto vnikol do apartmánu, v ktorom bývam. A keby ste prišli hneď teraz, azda by ste podľa stôp mohli zistiť… O hodinu či dve? Výborne… Stačí, keď sa opýtate na apartmán 415. Ešte raz ďakujem!“

Rudolf Kesselbach, diamantový kráľ, ako ho volali, alebo podľa jeho druhej prezývky Pán Kapska, multimilionár Rudolf Kesselbach (jeho majetok sa odhadoval na vyše sto miliónov), počas svojho pobytu v Paríži už týždeň býval na štvrtom poschodí hotela Palace v apartmáne 415. Ten sa skladal z troch miestností. Dve väčšie vpravo, salón a hlavná spálňa, mali výhľad na triedu a tretia vľavo, ktorú užíval tajomník Chapman, mala okno do ulice de Judée.

Za touto izbou bolo rezervovaných päť miestností pre pani Kesselbachovú, ktorá mala opustiť Monte Carlo, kde sa práve zdržiavala, a na prvé manželovo znamenie prísť za ním.

Rudolf Kesselbach sa niekoľko minút ustarostene prechádzal. Bol to vysoký, ešte mladý muž s ružovou tvárou. Zasnené oči, ktorých nežná belasosť presvitala cez zlaté okuliare, mu dodávali výraz miernosti a nesmelosti. Ten ostro kontrastoval s energiou hranatého čela a kostnatej sánky.

Podišiel k oknu: bolo zatvorené. Napokon, ako by sa tadiaľ dalo vniknúť? Súkromný balkón, ktorý obopínal apartmán, sa vpravo končil a vľavo ho od balkónov ulice de Judée oddeľovala kamenná priečka.

Prešiel do svojej spálne: nebola nijako prepojená so susednými miestnosťami. Prešiel do izby tajomníka: dvere do piatich miestností vyhradených pre pani Kesselbachovú boli zatvorené a závora zasunutá.

„Nerozumiem tomu, Chapman, už niekoľkokrát som tu zbadal veci… zvláštne veci, to uznáte. Včera mi niekto pohol palicou… Predvčerom sa určite niekto dotýkal mojich papierov… a predsa, ako je to možné?…“

„Nie je to možné, pane,“ zvolal Chapman, na ktorého pokojnej tvári statočného človeka nebolo badať ani stopu vzrušenia. „Iba sa domnievate, to je všetko… nemáte nijaký dôkaz… len dojmy… A napokon, do tohto apartmánu sa dá vojsť jedine cez predsieň. Lenže vy ste si v deň príchodu dali urobiť zvláštny kľúč a jediný, kto má jeho duplikát, je váš komorník Edwards. Dôverujete mu?“

„Pravdaže!… Je u mňa už desať rokov… Lenže Edwards obeduje v tom istom čase ako my, a to je chyba. Odteraz bude smieť zísť dolu až po našom návrate.“

Chapman mierne pokrčil plecami. Pán Kapska so svojimi nevysvetliteľnými obavami rozhodne začínal byť trochu čudný. Čo človeku hrozí v hoteli, najmä keď pri sebe ani vo svojej blízkosti nemá nijaké cennosti, nijakú väčšiu sumu peňazí?

Začuli, ako sa otvárajú dvere predsiene. Bol to Edwards.

Pán Kesselbach ho zavolal.

„Ste v livreji, Edwards? Á, dobre. Dnes nečakám nijakú návštevu, Edwards… či vlastne áno, jednu, pána Gourela. Dovtedy ostaňte v predsieni a strážte dvere. Máme s pánom Chapmanom vážnu prácu.“

Vážna práca trvala niekoľko chvíľ, počas ktorých si pán Kesselbach prezrel poštu, prebehol tri či štyri listy a naznačil, čo treba odpovedať. Chapman, ktorý čakal so zdvihnutým perom, však zrazu zbadal, že pán Kesselbach myslí na čosi iné ako na svoju poštu.

Držal medzi prstami a pozorne si prezeral čierny špendlík, zahnutý do tvaru háčika.

„Chapman,“ povedal, „pozrite, čo som našiel na stole. Je jasné, že tento zahnutý špendlík čosi znamená. To je dôkaz, usvedčujúci predmet. A už nemôžete tvrdiť, že do tohto salóna nikto nevnikol. Lebo napokon, ten špendlík sa sem nedostal sám od seba.“

„To iste nie,“ odvetil tajomník, „dostal sa sem mojou zásluhou.“

„Akože?“

„Áno, je to špendlík, ktorým som mal pripnutú kravatu ku golieru. Včera večer, kým ste čítali, som si ho vybral a mimovoľne som ho skrútil.“

Pán Kesselbach veľmi dotknuto vstal, prešiel niekoľko krokov a zastal.

„Iste sa smejete, Chapman… a máte pravdu… Nepopieram, že som od svojej poslednej cesty do Kapska trochu… výstredný. Ide o to… viete… neviete, čo je nového v mojom živote… obrovský plán… ohromná vec, ktorú zatiaľ vidím len v hmlách budúcnosti, ale ktorá sa predsa už rysuje… a bude kolosálna… Ach, Chapman, neviete si to predstaviť… Na peniazoch mi nezáleží, mám ich… mám ich priveľa… Ale toto je viac, to je moc, sila, vláda. Ak sa skutočnosť zhoduje s tým, čo tuším, nebudem už len Pánom Kapska, ale aj pánom iných kráľovstiev… Rudolf Kesselbach, syn augsburského kotlára, sa bude rovnať mnohým ľuďom, ktorí naňho doteraz hľadeli zvrchu… Ba dokonca ich predbehne, Chapman, predbehne ich, buďte si tým istý… a ak niekedy…“