Berylová korunka

Arthur Conan Doyle

Berylová korunka

„Holmes,“ povedal som, keď som raz ráno stál v našom arkierovom okne a hľadel dolu do ulice, „tadiaľto ide nejaký blázon. Je dosť smutné, že ho príbuzní nechávajú chodiť von samého.“

Môj priateľ lenivo vstal z kresla, zastal s rukami vo vreckách župana a hľadel mi ponad plece. Bolo jasné, mrazivé februárové ráno a sneh z predchádzajúceho dňa ešte stále ležal hlboko na zemi a jasne sa ligotal v zimnom slnku. Uprostred Baker Street ho premávka rozjazdila do hnedého rozdrobeného pásu, ale po oboch stranách a na navŕšených okrajoch chodníkov ležal stále taký biely, ako keď napadol. Sivý chodník bol vyčistený a oškrabaný, ale stále bol nebezpečne šmykľavý, takže chodcov bolo menej než zvyčajne. Vlastne od stanice podzemnej dráhy Metropolitan neprichádzal nikto okrem jediného pána, ktorého výstredné správanie upútalo moju pozornosť.

Bol to muž asi päťdesiatročný, vysoký, zavalitý a impozantný, s masívnou, výrazne rezanou tvárou a s postavou, ktorá vzbudzovala rešpekt. Oblečený bol tmavo, a predsa bohato, v čiernom redingote, lesklom cylindri, úhľadných hnedých gamašiach a dobre strihaných perlovosivých nohaviciach. No jeho počínanie bolo v absurdnom protiklade s dôstojnosťou jeho odevu a čŕt, lebo usilovne bežal a občas si poskočil, ako to robí unavený človek, ktorý nie je zvyknutý namáhať nohy. Pri behu trhal rukami hore-dolu, pokyvoval hlavou a krivil tvár do najčudnejších grimás.

„Čo mu, preboha, môže byť?“ spýtal som sa. „Pozerá hore na čísla domov.“

„Myslím, že ide sem,“ povedal Holmes a pošúchal si ruky.

„Sem?“

„Áno. Skôr si myslím, že sa so mnou ide poradiť profesionálne. Myslím, že poznávam príznaky. Ha! Nehovoril som?“ Kým hovoril, muž sa s fučaním a supením vrhol k našim dverám a ťahal za zvonček, až celý dom rinčal.

O niekoľko okamihov bol v našej izbe, stále fučal, stále gestikuloval, ale s takým strnulým výrazom žiaľu a zúfalstva v očiach, že naše úsmevy sa v okamihu zmenili na hrôzu a súcit. Chvíľu zo seba nedokázal vydať ani slovo, len sa kolísal a trhal si vlasy ako niekto, koho dohnali na krajnú hranicu rozumu. Potom zrazu vyskočil na nohy a udrel si hlavu o stenu takou silou, že sme sa naňho obaja vrhli a odtiahli ho do stredu izby. Sherlock Holmes ho vtlačil do kresla, sadol si k nemu, potľapkal ho po ruke a prihováral sa mu tým vľúdnym, upokojujúcim tónom, ktorý vedel tak dobre používať.

„Prišli ste mi vyrozprávať svoj príbeh, však?“ povedal. „Ste vyčerpaný z náhlenia. Počkajte, prosím, kým sa spamätáte, a potom sa veľmi rád pozriem na akýkoľvek malý problém, ktorý mi predložíte.“

Muž sedel minútu alebo dlhšie s dvíhajúcou sa hruďou a bojoval s pohnutím. Potom si prešiel vreckovkou po čele, pevne stisol pery a obrátil k nám tvár.

„Nepochybne ma pokladáte za blázna?“ povedal.

„Vidím, že ste zažili nejaké veľké trápenie,“ odvetil Holmes.

„Boh vie, že áno! Trápenie, ktoré stačí na to, aby mi vzalo rozum. Je také náhle a také strašné. Verejnú hanbu by som azda zniesol, hoci som človek, na ktorého charaktere dosiaľ nebola škvrna. Súkromné nešťastie je tiež údelom každého človeka. Ale keď prídu obe naraz a v takej hrozivej podobe, stačí to, aby otriasli mojou dušou. Okrem toho nejde len o mňa. Najušľachtilejší v krajine môžu trpieť, ak sa nenájde nejaké východisko z tejto strašnej veci.“

„Upokojte sa, prosím, pane,“ povedal Holmes, „a jasne mi povedzte, kto ste a čo sa vám prihodilo.“

„Moje meno,“ odvetil náš návštevník, „vám bude pravdepodobne známe. Som Alexander Holder z bankového domu Holder & Stevenson na Threadneedle Street.“

To meno sme naozaj dobre poznali ako meno hlavného spoločníka druhého najväčšieho súkromného bankového domu v londýnskej City. Čo sa teda mohlo stať, že to jedného z najpoprednejších občanov Londýna priviedlo do takého žalostného stavu? Čakali sme plní zvedavosti, kým sa ďalším úsilím nevzchopil a nezačal rozprávať.