Inžinierov palec

Arthur Conan Doyle

Inžinierov palec

Zo všetkých problémov, ktoré boli za roky našej dôvernej známosti predložené môjmu priateľovi pánovi Sherlockovi Holmesovi na vyriešenie, len na dva som ho upozornil ja: na prípad palca pána Hatherleyho a na prípad šialenstva plukovníka Warburtona. Z nich ten druhý azda poskytol bystrému a originálnemu pozorovateľovi vďačnejšie pole, ale ten prvý mal taký zvláštny začiatok a také dramatické podrobnosti, že si azda väčšmi zaslúži byť zaznamenaný, aj keď dal môjmu priateľovi menej príležitostí na tie deduktívne metódy uvažovania, ktorými dosahoval také pozoruhodné výsledky. Ten príbeh, myslím, už v novinách viackrát vyšiel, ale ako všetky takéto rozprávania pôsobí oveľa menej silno, keď sa podá en bloc v jedinom polstĺpci tlače, než keď sa fakty pomaly rozvíjajú pred vlastnými očami a záhada sa postupne rozplýva, pretože každý nový objav je ďalším krokom k úplnej pravde. V tom čase na mňa tie okolnosti hlboko zapôsobili a uplynutie dvoch rokov ten účinok sotva oslabilo.

Bolo to v lete 1889, krátko po mojej svadbe, keď sa odohrali udalosti, ktoré sa teraz chystám zhrnúť. Vrátil som sa k civilnej praxi a definitívne som opustil Holmesa v jeho byte na Baker Street, hoci som ho stále navštevoval a občas som ho dokonca prehovoril, aby sa vzdal svojich bohémskych zvykov natoľko, že prišiel na návštevu k nám. Moja prax sa neustále rozrastala, a keďže som náhodou býval neďaleko stanice Paddington, získal som zopár pacientov spomedzi železničných zamestnancov. Jeden z nich, ktorého som vyliečil z bolestivej a vlečúcej sa choroby, neúnavne vychvaľoval moje prednosti a snažil sa mi poslať každého chorého, na ktorého mal nejaký vplyv.

Jedného rána, krátko pred siedmou, ma zobudila slúžka klopaním na dvere, aby oznámila, že z Paddingtonu prišli dvaja muži a čakajú v ordinácii. Rýchlo som sa obliekol, lebo som zo skúsenosti vedel, že železničné prípady bývajú zriedka triviálne, a ponáhľal som sa dolu. Keď som schádzal, môj starý spojenec, sprievodca vlaku, vyšiel z miestnosti a pevne za sebou zavrel dvere.

„Mám ho tu,“ zašepkal a kývol palcom ponad plece. „Je v poriadku.“

„Čo je to?“ spýtal som sa, lebo jeho správanie naznačovalo, že mi v izbe uväznil nejaké zvláštne stvorenie.

„Nový pacient,“ zašepkal. „Myslel som, že ho privediem sám, aby mi nemohol ujsť. Tam je, živý a zdravý. Musím ísť, doktor, mám svoje povinnosti, rovnako ako vy.“ A odišiel, tento verný dohadzovač, ani mi nedal čas poďakovať sa.

Vošiel som do ordinácie a našiel som tam pána, ktorý sedel pri stole. Bol nenápadne oblečený v obleku z vresového tvídu, s mäkkou súkennou čiapkou, ktorú položil na moje knihy. Okolo jednej ruky mal omotanú vreckovku celú posiatu krvavými škvrnami. Bol mladý, nie viac než dvadsaťpäťročný, povedal by som, so silnou mužnou tvárou. Ale bol nesmierne bledý a pôsobil na mňa dojmom človeka, ktorý trpí nejakým silným rozrušením a potrebuje všetku silu vôle, aby ho ovládol.

„Mrzí ma, že vás burcujem tak zavčasu, doktor,“ povedal, „ale v noci som utrpel veľmi vážnu nehodu. Dnes ráno som prišiel vlakom, a keď som sa na Paddingtone pýtal, kde by som našiel lekára, jeden dobrý človek ma láskavo odprevadil sem. Dal som slúžke vizitku, ale vidím, že ju nechala na stolíku.“

Zdvihol som ju a pozrel na ňu. „Pán Victor Hatherley, hydraulický inžinier, Victoria Street 16A (3. poschodie).“ To bolo meno, povolanie a bydlisko môjho ranného návštevníka. „Ľutujem, že som vás nechal čakať,“ povedal som a sadol som si do svojho kresla. „Ako rozumiem, práve ste prišli z nočnej cesty, ktorá je sama osebe jednotvárnou záležitosťou.“

„Och, moju noc by sotva niekto nazval jednotvárnou,“ povedal a zasmial sa. Smial sa veľmi srdečne, vysokým, zvonivým tónom, opretý v kresle, až sa mu triasli boky. Všetky moje lekárske inštinkty sa proti tomu smiechu vzbúrili.