Strakatý pás

Arthur Conan Doyle

Strakatý pás

Keď prezerám svoje poznámky o vyše sedemdesiatich prípadoch, na ktorých som za posledných osem rokov študoval metódy svojho priateľa Sherlocka Holmesa, nachádzam mnohé tragické, niektoré komické, veľký počet len zvláštnych, ale ani jeden všedný. Keďže pracoval skôr z lásky k svojmu umeniu než pre nadobudnutie majetku, odmietal sa spájať s akýmkoľvek vyšetrovaním, ktoré nesmerovalo k nezvyčajnému, ba až fantastickému. Zo všetkých týchto rôznorodých prípadov si však nespomínam na nijaký, ktorý by mal pozoruhodnejšie črty než prípad známej surreyskej rodiny Roylottovcov zo Stoke Moran. Udalosti, o ktorých hovorím, sa odohrali v prvých dňoch môjho priateľstva s Holmesom, keď sme ako mládenci bývali spolu na Baker Street. Je možné, že som ich mohol zaznamenať už skôr, ale vtedy som dal sľub mlčanlivosti a oslobodila ma z neho až minulý mesiac predčasná smrť dámy, ktorej som ho dal. Azda je len dobre, že fakty teraz vyjdú najavo, lebo mám dôvody vedieť, že o smrti doktora Grimesbyho Roylotta kolujú rozšírené chýry, ktoré robia celú vec ešte hroznejšou než pravda.

Bolo to začiatkom apríla roku 1883, keď som sa jedného rána zobudil a videl Sherlocka Holmesa stáť úplne oblečeného pri mojej posteli. Spravidla vstával neskoro, a keďže hodiny na kozubovej rímse mi ukazovali, že je len štvrť na osem, zažmurkal som naňho trochu prekvapene a azda aj s nepatrnou nevôľou, lebo sám som bol vo svojich zvykoch pravidelný.

„Veľmi ma mrzí, že vás burcujem, Watson,“ povedal, „ale dnes ráno je to spoločný údel. Zburcovali pani Hudsonovú, tá to oplatila mne a ja vám.“

„Čo sa deje, horí?“

„Nie, klient. Zdá sa, že prišla mladá dáma v značne rozrušenom stave a trvá na tom, že ma musí vidieť. Čaká teraz v obývacej izbe. Nuž, keď mladé dámy blúdia po metropole v túto rannú hodinu a burcujú ospalých ľudí z postelí, predpokladám, že majú oznámiť niečo veľmi naliehavé. Keby sa ukázalo, že je to zaujímavý prípad, iste by ste ho chceli sledovať od začiatku. V každom prípade som si myslel, že by som vás mal zavolať a dať vám tú možnosť.“

„Drahý priateľ, nenechal by som si to ujsť za nič na svete.“

Nemal som väčšie potešenie, než sledovať Holmesa pri jeho profesionálnych vyšetrovaniach a obdivovať jeho rýchle dedukcie, bleskové ako intuície, a predsa vždy založené na logickom základe, ktorými rozplietal problémy, čo mu predkladali. Rýchlo som na seba hodil šaty a o pár minút som bol pripravený sprevádzať priateľa dolu do obývacej izby. Dáma v čiernom, s hustým závojom, ktorá sedela pri okne, vstala, keď sme vošli.

„Dobré ráno, madam,“ povedal Holmes veselo. „Volám sa Sherlock Holmes. Toto je môj dôverný priateľ a spolupracovník doktor Watson, pred ktorým môžete hovoriť rovnako otvorene ako predo mnou. Ha! Som rád, že pani Hudsonová mala toľko rozumu, aby zapálila oheň. Prisadnite si k nemu, prosím, a objednám vám šálku horúcej kávy, lebo vidím, že sa trasiete.“

„Netrasiem sa od zimy,“ povedala žena tichým hlasom a presadla si, ako ju Holmes požiadal.

„Od čoho teda?“

„Od strachu, pán Holmes. Od hrôzy.“ Pri tých slovách zdvihla závoj a videli sme, že je naozaj v žalostnom stave rozrušenia, tvár mala celú stiahnutú a sivú, s nepokojnými vystrašenými očami, aké má štvané zviera. Podľa čŕt a postavy to bola tridsaťročná žena, ale vlasy mala predčasne prešedivené a jej výraz bol unavený a vyčerpaný. Sherlock Holmes ju premeral jedným zo svojich rýchlych pohľadov, ktoré postrehnú všetko.

„Nesmiete sa báť,“ povedal upokojujúco, naklonil sa a potľapkal ju po predlaktí. „Čoskoro dáme veci do poriadku, o tom nepochybujem. Prišli ste dnes ráno vlakom, ako vidím.“