Modrý karbunkul

Arthur Conan Doyle

Modrý karbunkul

Na druhý deň ráno po Vianociach som navštívil svojho priateľa Sherlocka Holmesa s úmyslom zaželať mu príjemné sviatky. Vylihoval na pohovke vo fialovom župane, po pravej ruke mal stojan s fajkami a vedľa seba kopu pokrčených ranných novín, zjavne práve preštudovaných. Pri pohovke stála drevená stolička a na rohu operadla visel veľmi ošumelý a pochybný tvrdý plstený klobúk, značne opotrebovaný a na niekoľkých miestach popraskaný. Lupa a pinzeta ležiace na sedadle stoličky naznačovali, že klobúk takto zavesil, aby ho mohol skúmať.

„Máte prácu,“ povedal som, „azda vás vyrušujem.“

„Vôbec nie. Som rád, že mám priateľa, s ktorým môžem prebrať svoje výsledky. Vec je úplne triviálna,“ kývol palcom smerom k starému klobúku, „ale sú s ňou spojené body, ktoré nie sú celkom bez zaujímavosti, ba ani bez poučenia.“

Usadil som sa v jeho kresle a hrial som si ruky pri praskajúcom ohni, lebo nastal ostrý mráz a okná boli hrubo pokryté ľadovými kvetmi. „Predpokladám,“ poznamenal som, „že sa k tejto veci, nech vyzerá akokoľvek obyčajne, viaže nejaký príbeh o smrti, že je to stopa, ktorá vás privedie k riešeniu nejakej záhady a k potrestaniu nejakého zločinu.“

„Nie, nie. Nijaký zločin,“ povedal Sherlock Holmes so smiechom. „Len jedna z tých rozmarných malých príhod, ktoré sa stávajú, keď sa štyri milióny ľudských bytostí tlačia na priestore niekoľkých štvorcových kilometrov. Uprostred pôsobenia a protipôsobenia takého hustého ľudského roja sa dá očakávať každá možná kombinácia udalostí a objaví sa nejeden malý problém, ktorý môže byť nápadný a bizarný, bez toho, aby bol zločinný. S takými už máme skúsenosti.“

„Natoľko,“ poznamenal som, „že z posledných šiestich prípadov, ktoré som pridal do svojich poznámok, boli tri celkom bez zločinu v právnom zmysle.“

„Presne. Narážate na môj pokus získať späť listiny Irene Adlerovej, na pozoruhodný prípad slečny Mary Sutherlandovej a na dobrodružstvo muža so skrivenou perou. Nuž, nepochybujem, že táto maličkosť spadne do tej istej nevinnej kategórie. Poznáte Petersona, toho vrátnika?“

„Áno.“

„Jemu patrí táto trofej.“

„Je to jeho klobúk.“

„Nie, nie, našiel ho. Jeho majiteľ je neznámy. Prosím vás, aby ste naň nehľadeli ako na otlčený tvrďák, ale ako na intelektuálny problém. A najprv, ako sa sem dostal. Prišiel na Vianoce ráno v spoločnosti dobrej tučnej husi, ktorá sa, o tom nepochybujem, práve v tejto chvíli pečie pred Petersonovým ohňom. Fakty sú tieto: asi o štvrtej ráno na Vianoce sa Peterson, ktorý je, ako viete, veľmi poctivý chlapík, vracal z akejsi malej oslavy a mieril domov po Tottenham Court Road. Pred sebou videl vo svetle plynovej lampy vyššieho muža, ktorý kráčal mierne tackavo a niesol bielu hus prehodenú cez plece. Keď prišiel na roh Goodge Street, strhla sa bitka medzi tým cudzincom a hlúčikom surovcov. Jeden z nich mu zrazil klobúk, načo zdvihol palicu, aby sa bránil, a keď ňou zatočil nad hlavou, rozbil za sebou výklad obchodu. Peterson sa rozbehol, aby cudzinca ochránil pred útočníkmi. Ale ten muž, zdesený, že rozbil výklad, a keď videl, že sa k nemu rúti úradne vyzerajúca osoba v uniforme, pustil hus, dal sa na útek a zmizol v labyrinte malých uličiek, ktoré ležia za Tottenham Court Road. Surovci pri Petersonovom zjavení tiež ušli, takže mu ostalo bojisko aj korisť víťazstva v podobe tohto otlčeného klobúka a nanajvýš bezúhonnej vianočnej husi.“

„Ktoré iste vrátil ich majiteľovi?“

„Drahý priateľ, v tom je problém. Je pravda, že na malom lístku, ktorý bol priviazaný k ľavej nohe vtáka, bolo vytlačené ‚Pre pani Henry Bakerovú‘, a je tiež pravda, že na podšívke tohto klobúka sú čitateľné iniciálky ‚H. B.‘, ale keďže v tomto našom meste sú tisíce Bakerovcov a stovky mužov menom Henry Baker, nie je ľahké vrátiť stratený majetok niektorému z nich.“