Muž so skrivenou perou

Arthur Conan Doyle

Muž so skrivenou perou

Isa Whitney, brat nebohého Eliasa Whitneyho, doktora teológie a riaditeľa teologickej fakulty svätého Juraja, bol silno závislý od ópia. Ten návyk sa uňho, ako viem, vyvinul z nejakého hlúpeho vrtochu ešte v študentských časoch. Keď si prečítal opis snov a pocitov od De Quinceyho, napustil svoj tabak laudanom v snahe vyvolať rovnaké účinky. Zistil, ako toľkí iní, že tento zvyk sa ľahšie nadobúda, než sa ho človek zbavuje, a mnoho rokov ostával otrokom drogy, predmetom hrôzy i súcitu svojich priateľov a príbuzných. Vidím ho pred sebou aj teraz, so žltou, cestovitou tvárou, ovisnutými viečkami a zrenicami ako špendlíkové hlavičky, celého schúleného v kresle, trosku a ruinu ušľachtilého muža.

Raz v noci, bolo to v júni 1889, zazvonil u mňa zvonček, približne v hodine, keď si človek prvý raz zívne a pozrie na hodiny. Vzpriamil som sa v kresle a moja žena si položila vyšívanie do lona a trochu sklamane sa zatvárila.

„Pacient!“ povedala. „Budeš musieť ísť von.“

Zastonal som, lebo som sa práve vrátil domov po únavnom dni.

Počuli sme, ako sa otvorili dvere, niekoľko náhlivých slov a potom rýchle kroky po linoleu. Naše vlastné dvere sa rozleteli a do izby vošla dáma oblečená v akejsi tmavej látke, s čiernym závojom.

„Prepáčte, že prichádzam tak neskoro,“ začala, a potom, keď zrazu stratila sebaovládanie, pribehla, hodila sa mojej žene okolo krku a rozvzlykala sa jej na pleci. „Och, som v takých ťažkostiach!“ zvolala. „Tak veľmi potrebujem trochu pomoci.“

„Ale veď,“ povedala moja žena a nadvihla jej závoj, „to je Kate Whitneyová. Ako si ma vyľakala, Kate! Netušila som, kto si, keď si vošla.“

„Nevedela som, čo robiť, tak som prišla rovno k tebe.“ Tak to bývalo vždy. Ľudia v žiali prichádzali k mojej žene ako vtáky k majáku.

„Bolo od teba veľmi milé, že si prišla. Teraz si musíš dať trochu vína s vodou, pohodlne si tu sadnúť a všetko nám porozprávať. Alebo by si bola radšej, keby som poslala Jamesa spať?“

„Och, nie, nie! Chcem aj radu a pomoc doktora. Ide o Isu. Už dva dni nebol doma. Tak sa oňho bojím!“

Nebolo to prvý raz, čo s nami hovorila o manželových ťažkostiach, so mnou ako s lekárom, s mojou ženou ako so starou priateľkou a spolužiačkou. Upokojovali a utešovali sme ju, ako sme len vedeli. Vedela, kde je jej manžel? Bolo možné, aby sme jej ho priviedli späť?

Zdá sa, že bolo. Mala najspoľahlivejšie informácie, že v poslednom čase, keď naňho prišiel záchvat, navštevoval ópiový brloh na najvzdialenejšom východnom okraji City. Doteraz sa jeho orgie vždy obmedzovali na jeden deň a večer sa vracal, rozochvený a zničený. Ale teraz ho to držalo už štyridsaťosem hodín a ležal tam, nepochybne medzi spodinou dokov, vdychoval jed alebo vyspával jeho účinky. Bola si istá, že ho treba hľadať tam, v Zlatej tyči na Upper Swandam Lane. Ale čo mala robiť? Ako by mohla ona, mladá a plachá žena, vojsť na také miesto a vytrhnúť manžela spomedzi surovcov, ktorí ho obklopovali?

Tak sa vec mala a pravdaže z nej bolo len jedno východisko. Nemohol by som ju na to miesto odprevadiť? A potom, keď som sa nad tým lepšie zamyslel, prečo by vôbec mala ísť? Bol som lekárom Isu Whitneyho a ako taký som naňho mal vplyv. Zvládol by som to lepšie, keby som bol sám. Dal som jej slovo, že ho do dvoch hodín pošlem domov v drožke, ak je naozaj na adrese, ktorú mi dala. A tak som o desať minút nechal za sebou kreslo a útulný salón a uháňal som v drožke na východ za zvláštnym poslaním, ako sa mi vtedy zdalo, hoci len budúcnosť mohla ukázať, aké zvláštne bude.

Prvá etapa môjho dobrodružstva nebola nijako zložitá. Upper Swandam Lane je odporná ulička číhajúca za vysokými skladmi, ktoré lemujú severný breh rieky východne od London Bridge. Medzi obchodom so starými šatami a výčapom s ginom som našiel brloh, ktorý som hľadal. Vchádzalo sa doň po strmých schodoch, ktoré viedli dolu k čiernemu otvoru ako ústie jaskyne. Prikázal som drožkárovi, aby počkal, a zišiel som po schodoch, ktoré ustavičný krok opitých nôh vyšliapal v strede do priehlbín. Pri svetle blikajúcej olejovej lampy nad dverami som našiel kľučku a vošiel som do dlhej nízkej miestnosti. Vzduch v nej bol hustý a ťažký od hnedého ópiového dymu a popri stenách sa v radoch nad sebou tiahli drevené palandy ako v prednom podpalubí emigrantskej lode.