Päť pomarančových jadierok

Arthur Conan Doyle

Päť pomarančových jadierok

Keď prezerám svoje poznámky a záznamy o prípadoch Sherlocka Holmesa z rokov 1882 až 1890, stojím pred toľkými, ktoré majú zvláštne a zaujímavé črty, že nie je ľahké vedieť, ktoré vybrať a ktoré vynechať. Niektoré sa však už dostali na verejnosť prostredníctvom novín a iné neposkytli priestor tým zvláštnym vlastnostiam, ktoré mal môj priateľ v takej vysokej miere a ktorých vykreslenie je cieľom týchto zápiskov. Niektoré tiež vzdorovali jeho analytickému umeniu a boli by ako príbehy začiatkami bez konca, kým iné sa objasnili len čiastočne a ich vysvetlenia sa zakladajú skôr na dohadoch a domnienkach než na tom absolútnom logickom dôkaze, ktorý mu bol taký drahý. Jeden z tých posledných však bol vo svojich podrobnostiach taký pozoruhodný a vo svojich výsledkoch taký ohromujúci, že som v pokušení podať o ňom správu, hoci sú v ňom body, ktoré nikdy neboli a pravdepodobne nikdy nebudú celkom objasnené.

Rok 1887 nám priniesol dlhý rad prípadov väčšieho či menšieho záujmu, o ktorých si uchovávam záznamy. Medzi svojimi nadpismi z týchto dvanástich mesiacov nachádzam správu o dobrodružstve s komnatou Paradol, o Spoločnosti amatérskych žobrákov, ktorá mala prepychový klub v spodných klenbách skladu nábytku, o faktoch spojených so stratou britského barku Sophy Anderson, o pozoruhodných dobrodružstvách Grice Patersonovcov na ostrove Uffa a napokon o prípade otravy v Camberwelle. V tom poslednom, ako si azda pamätáte, natiahol Sherlock Holmes hodinky mŕtveho muža a dokázal tak, že boli natiahnuté dve hodiny predtým a že teda zosnulý v tom čase šiel spať. Bola to dedukcia najväčšieho významu pre objasnenie prípadu. Všetky ich môžem niekedy v budúcnosti načrtnúť, ale ani jeden nemá také pozoruhodné črty ako zvláštny sled okolností, pre ktorý som teraz vzal do ruky pero.

Boli posledné septembrové dni a rovnodennostné víchrice sa rozpútali s výnimočnou silou. Celý deň kvílil vietor a dážď bil do okien, takže aj tu, v srdci veľkého, ľudskou rukou postaveného Londýna, sme boli nútení na okamih pozdvihnúť mysle od každodennej rutiny a uvedomiť si prítomnosť tých veľkých živelných síl, ktoré vrieskajú na ľudstvo cez mreže jeho civilizácie ako neskrotené šelmy v klietke. Ako sa zvečerievalo, búrka silnela a hučala hlasnejšie a vietor plakal a vzlykal v komíne ako dieťa. Sherlock Holmes sedel zachmúrene na jednej strane kozuba a triedil do krížového registra svoje záznamy o zločinoch, kým ja som sa na druhej strane hlboko začítal do jedného z krásnych námorníckych príbehov Clarka Russella, až sa zdalo, že zavýjanie víchrice zvonku splýva s textom a čľapot dažďa sa predlžuje do dlhého šumenia morských vĺn. Moja žena bola na návšteve u matky a ja som bol na niekoľko dní znova obyvateľom svojho starého bytu na Baker Street.

„Ale,“ povedal som a zdvihol som hlavu k svojmu spoločníkovi, „to bol iste zvonček. Kto by mohol prísť dnes večer? Azda nejaký váš priateľ?“

„Okrem vás nemám nijakého,“ odvetil. „Návštevy nevyhľadávam.“

„Tak klient?“

„Ak áno, je to vážny prípad. Nič menšie by človeka nevyhnalo von v taký deň a v takú hodinu. Ale myslím, že je to skôr nejaká kamarátka našej domácej.“

Sherlock Holmes sa však vo svojom dohade mýlil, lebo na chodbe sa ozvali kroky a klopanie na dvere. Vystrel dlhú ruku, aby otočil lampu od seba smerom k prázdnemu kreslu, do ktorého si mal sadnúť nový návštevník.

„Ďalej!“ povedal.

Muž, ktorý vošiel, bol mladý, nanajvýš dvadsaťdvaročný, upravený a úhľadne oblečený, s čímsi vybraným a jemným v držaní tela. Dáždnik, ktorý držal v ruke a z ktorého kvapkalo, a dlhý lesklý nepremokavý plášť hovorili o prudkom počasí, cez ktoré prišiel. Úzkostlivo sa rozhliadol v jase lampy a videl som, že má bledú tvár a ťažké oči ako človek, ktorého tlačí nejaká veľká úzkosť.