Záhada údolia Boscombe
Arthur Conan Doyle
Záhada údolia Boscombe
Raz ráno sme sedeli pri raňajkách, moja žena a ja, keď slúžka priniesla telegram. Bol od Sherlocka Holmesa a znel takto:
„Máte zopár voľných dní? Práve ma telegraficky povolali na západ Anglicka v súvislosti s tragédiou v údolí Boscombe. Potešilo by ma, keby ste išli so mnou. Vzduch a krajina dokonalé. Odchod z Paddingtonu vlakom o 11.15.“
„Čo povieš, drahý?“ spýtala sa moja žena a pozrela na mňa cez stôl. „Pôjdeš?“
„Naozaj neviem, čo povedať. Momentálne mám dosť dlhý zoznam pacientov.“
„Och, Anstruther ťa zastúpi. V poslednom čase vyzeráš trochu bledo. Myslím, že zmena by ti urobila dobre, a prípady pána Sherlocka Holmesa ťa vždy tak zaujímajú.“
„Bol by som nevďačný, keby nie, vzhľadom na to, čo som jedným z nich získal,“ odvetil som. „Ale ak mám ísť, musím sa hneď baliť, lebo mám len pol hodiny.“
Moja skúsenosť s táborovým životom v Afganistane mala aspoň ten účinok, že som sa stal rýchlym a pohotovým cestovateľom. Moje potreby boli skromné a jednoduché, takže som už pred určeným časom sedel v drožke s kufríkom a rachotil k stanici Paddington. Sherlock Holmes sa prechádzal po nástupišti a jeho vysoká, vychudnutá postava sa v dlhom sivom cestovnom plášti a priliehavej súkennej čiapke zdala ešte vychudnutejšia a vyššia.
„Je od vás naozaj veľmi milé, že ste prišli, Watson,“ povedal. „Znamená to pre mňa značný rozdiel, mať pri sebe niekoho, na koho sa môžem úplne spoľahnúť. Miestna pomoc je vždy buď bezcenná, alebo zaujatá. Ak podržíte dve rohové miesta, zájdem po lístky.“
Vozeň sme mali pre seba, ak nerátam obrovskú kopu novín, ktoré Holmes priniesol so sebou. Prehrabával sa v nich a čítal, občas si robil poznámky alebo rozjímal, kým sme neprešli Reading. Potom ich zrazu všetky zmotal do obrovskej gule a vyhodil ju na policu na batožinu.
„Počuli ste niečo o tom prípade?“ spýtal sa.
„Ani slovo. Už niekoľko dní som nevidel noviny.“
„Londýnska tlač nepriniesla veľmi podrobné správy. Práve som prezrel všetky nedávne noviny, aby som si osvojil podrobnosti. Zdá sa, podľa toho, čo som pochopil, že ide o jeden z tých jednoduchých prípadov, ktoré sú také nesmierne ťažké.“
„To znie trochu paradoxne.“
„Ale je to hlboká pravda. Pozoruhodnosť je takmer vždy stopa. Čím je zločin bezvýraznejší a všednejší, tým ťažšie je ho objasniť. V tomto prípade však proti synovi zavraždeného vzniesli veľmi vážne obvinenie.“
„Je to teda vražda?“
„Nuž, predpokladá sa to. Nebudem nič pokladať za samozrejmé, kým nebudem mať príležitosť osobne sa na to pozrieť. Vysvetlím vám stav vecí, pokiaľ som ho dokázal pochopiť, v niekoľkých slovách.
„Údolie Boscombe je vidiecky kraj neďaleko Rossu v Herefordshire. Najväčším vlastníkom pôdy v tých končinách je istý pán John Turner, ktorý zbohatol v Austrálii a pred niekoľkými rokmi sa vrátil do starej vlasti. Jednu zo svojich fariem, farmu Hatherley, prenajal pánovi Charlesovi McCarthymu, tiež bývalému Austrálčanovi. Obaja muži sa poznali z kolónií, takže nebolo neprirodzené, že keď sa prišli usadiť, urobili to čo najbližšie pri sebe. Turner bol zjavne bohatší, takže McCarthy sa stal jeho nájomcom, ale aj tak ostali, ako sa zdá, v dokonale rovnocennom vzťahu, lebo boli často spolu. McCarthy mal jedného syna, osemnásťročného mládenca, a Turner jedinú dcéru v rovnakom veku, ale ani jednému z nich manželka už nežila. Zdá sa, že sa vyhýbali spoločnosti susedných anglických rodín a viedli utiahnutý život, hoci obaja McCarthyovci mali radi šport a často ich vídali na dostihoch v okolí. McCarthy mal dvoch sluhov, muža a dievča. Turner mal značnú domácnosť, aspoň pol tucta ľudí. To je všetko, čo som sa o tých rodinách dokázal dozvedieť. A teraz fakty.