Prípad totožnosti

Arthur Conan Doyle

Prípad totožnosti

„Drahý priateľ,“ povedal Sherlock Holmes, keď sme sedeli po oboch stranách kozuba v jeho byte na Baker Street, „život je nekonečne zvláštnejší než čokoľvek, čo by si ľudská myseľ dokázala vymyslieť. Neodvážili by sme sa predstaviť si veci, ktoré sú v skutočnosti len všednosťami jestvovania. Keby sme mohli vyletieť tamtým oknom ruka v ruke, vznášať sa nad týmto veľkým mestom, jemne nadvihovať strechy a nazerať na čudné veci, ktoré sa dejú, na zvláštne náhody, plány, protichodné zámery, úžasné reťaze udalostí, ktoré pôsobia cez generácie a vedú k výsledkom nanajvýš outré, všetka beletria so svojimi konvenciami a predvídateľnými závermi by nám pripadala úplne zatuchnutá a jalová.“

„A predsa o tom nie som presvedčený,“ odvetil som. „Prípady, ktoré vychádzajú najavo v novinách, sú spravidla dosť holé a dosť banálne. V našich policajných správach máme realizmus dohnaný do krajnosti, a predsa výsledok, treba priznať, nie je ani fascinujúci, ani umelecký.“

„Na dosiahnutie realistického účinku treba istý výber a rozvahu,“ poznamenal Holmes. „To v policajnej správe chýba, tam sa kladie väčší dôraz azda na frázy sudcu než na podrobnosti, ktoré pre pozorovateľa obsahujú živú podstatu celej veci. Spoľahnite sa, nič nie je také neprirodzené ako všednosť.“

Usmial som sa a pokrútil hlavou. „Celkom chápem, že si to myslíte,“ povedal som. „Pravdaže, vo svojom postavení neúradného poradcu a pomocníka každého, kto si na troch kontinentoch nevie rady, prichádzate do styku so všetkým, čo je zvláštne a bizarné. Ale tu,“ zdvihol som zo zeme ranné noviny, „podrobme to praktickej skúške. Tu je prvý titulok, na ktorý som natrafil. ‚Krutosť manžela voči manželke.‘ Je to pol stĺpca tlače, ale aj bez čítania viem, že je mi to všetko dokonale známe. Je tu, pravdaže, tá druhá žena, pitie, sotenie, úder, modrina, súcitná sestra alebo domáca. Ani najhrubší spisovateľ by nevymyslel nič hrubšie.“

„Váš príklad je pre váš argument naozaj nešťastný,“ povedal Holmes, vzal noviny a prebehol ich očami. „Toto je prípad rozluky Dundasovcov a náhodou som sa podieľal na objasnení niekoľkých drobností, ktoré s ním súvisia. Manžel bol abstinent, nijaká druhá žena v tom nebola a sťažovali sa na to, že si navykol každé jedlo zakončiť tým, že si vybral umelý chrup a hodil ho po manželke. To, uznajte, nie je čin, aký by napadol obrazotvornosti priemerného rozprávača. Vezmite si štipku šnupavého tabaku, doktor, a priznajte, že som vás na vašom vlastnom príklade porazil.“

Podal mi tabatierku zo starého zlata s veľkým ametystom uprostred viečka. Jej nádhera bola v takom kontraste s jeho skromnými spôsobmi a jednoduchým životom, že som sa nemohol zdržať poznámky.

„Ach,“ povedal, „zabudol som, že som vás niekoľko týždňov nevidel. Je to malý suvenír od českého kráľa za moju pomoc v prípade listín Irene Adlerovej.“

„A ten prsteň?“ spýtal som sa a pozrel som na pozoruhodný briliant, ktorý sa mu ligotal na prste.

„Ten je od holandského panovníckeho rodu, hoci záležitosť, v ktorej som im poslúžil, bola taká chúlostivá, že ju nemôžem zveriť ani vám, ktorý ste boli taký láskavý a zaznamenali ste jeden či dva z mojich malých problémov.“

„A máte teraz nejaký rozpracovaný?“ spýtal som sa so záujmom.

„Asi desať či dvanásť, ale ani jeden nemá nijakú zaujímavú črtu. Sú dôležité, chápete, ale nie zaujímavé. Vlastne som zistil, že práve v nedôležitých veciach je pole pre pozorovanie a pre rýchly rozbor príčiny a následku, ktorý dáva vyšetrovaniu čaro. Väčšie zločiny bývajú jednoduchšie, lebo čím väčší zločin, tým zrejmejší je spravidla motív. V týchto prípadoch, okrem jednej dosť zamotanej veci, ktorú mi postúpili z Marseille, nie je nič, čo by malo zaujímavé črty. Je však možné, že do niekoľkých minút budem mať niečo lepšie, lebo toto je jedna z mojich klientok, alebo sa veľmi mýlim.“