Škandál v Čechách

Arthur Conan Doyle

Škandál v Čechách

I.

Pre Sherlocka Holmesa je vždy tou ženou. Zriedka som ho počul spomenúť ju pod iným menom. V jeho očiach zatieňuje a prevyšuje celé svoje pohlavie. Nie že by k Irene Adlerovej cítil čosi podobné láske. Všetky city, a tento obzvlášť, sa protivili jeho chladnej, presnej, no obdivuhodne vyrovnanej mysli. Bol to, ako sa domnievam, najdokonalejší stroj na uvažovanie a pozorovanie, aký svet videl, ale ako milenec by sa bol ocitol vo falošnom postavení. O nežnejších vášňach hovoril len s posmeškom a úškrnom. Boli to obdivuhodné veci pre pozorovateľa, znamenite sa hodili na to, aby strhli závoj z pohnútok a činov ľudí. Ale keby školený mysliteľ pripustil také vniknutie do vlastnej jemnej a presne vyladenej povahy, vniesol by do nej rušivý činiteľ, ktorý by mohol spochybniť všetky výsledky jeho rozumu. Zrnko piesku v citlivom prístroji alebo prasklina v niektorej z jeho silných lúp by neboli rušivejšie než silný cit v povahe, aká bola jeho. A predsa preňho jestvovala jediná žena, a tou ženou bola nebohá Irene Adlerová, pochybnej a spornej pamäti.

V poslednom čase som Holmesa vídal málo. Moje manželstvo nás od seba odvialo. Moje vlastné dokonalé šťastie a starosti o domácnosť, ktoré obklopia muža, čo sa prvý raz stane pánom svojho domu, stačili pohltiť všetku moju pozornosť, zatiaľ čo Holmes, ktorý sa celou svojou bohémskou dušou štítil akejkoľvek spoločnosti, ostal v našom byte na Baker Street, zahrabaný medzi starými knihami, a týždeň čo týždeň striedal kokaín s ctižiadosťou, omámenie drogou s dravou energiou svojej bystrej povahy. Štúdium zločinu ho ako vždy hlboko priťahovalo a svoje nesmierne schopnosti a mimoriadny pozorovací dar venoval sledovaniu stôp a objasňovaniu záhad, ktoré polícia vzdala ako beznádejné. Z času na čas som počul nejasné správy o tom, čo robí: že ho povolali do Odesy v prípade vraždy Trepova, že objasnil pozoruhodnú tragédiu bratov Atkinsonovcov v Trincomalee a napokon že s takým taktom a úspechom splnil poslanie pre holandský panovnícky rod. Okrem týchto známok jeho činnosti, o ktoré som sa však delil so všetkými čitateľmi denníkov, som o svojom niekdajšom priateľovi a spoločníkovi vedel málo.

Raz v noci, bolo to 20. marca 1888, som sa vracal od pacienta (lebo som sa už vrátil k civilnej praxi) a cesta ma viedla cez Baker Street. Keď som prechádzal popri dobre známych dverách, ktoré sa mi v mysli navždy spájajú s mojimi námluvami i s temnými udalosťami Štúdie v šarlátovej, zmocnila sa ma prudká túžba znova vidieť Holmesa a dozvedieť sa, na čo používa svoje mimoriadne schopnosti. Jeho izby boli jasne osvetlené, a práve keď som zdvihol hlavu, videl som, ako sa jeho vysoká štíhla postava dvakrát mihla v tmavej siluete na rolete. Chodil po izbe rýchlo, dychtivo, s hlavou zvesenou na prsia a s rukami zopnutými za chrbtom. Mne, ktorý som poznal každú jeho náladu a každý zvyk, povedalo jeho držanie a správanie všetko. Zasa pracoval. Prebral sa zo snov vyvolaných drogou a bol na horúcej stope nejakého nového problému. Zazvonil som a uviedli ma hore do izby, ktorá bývala sčasti aj mojou.

Neprivítal ma nijako výlevne. Zriedka to robil, ale myslím, že ma rád videl. Takmer bez slova, no s láskavým pohľadom mi pokynul ku kreslu, prihodil mi puzdro s cigarami a ukázal na stojanček s liehovinami a sifón v kúte. Potom sa postavil pred kozub a premeral si ma tým svojím zvláštnym zahĺbeným spôsobom.

„Manželstvo vám svedčí,“ poznamenal. „Myslím, Watson, že ste pribrali tri a pol kila, odkedy som vás videl.“

„Tri!“ odvetil som.

„Vskutku, bol by som povedal o niečo viac. Len o máličko viac, Watson, tak sa mi zdá. A zasa ordinujete, ako vidím. Nepovedali ste mi, že sa chcete znova zapriahnuť.“