Arsène Lupin a krištáľová zátka

Maurice Leblanc

Maurice Leblanc

Krištáľová

zátka

Hachette/Gallimard

Krištáľová zátka

1
ZATKNUTIA

Dva člny sa pohojdávali v tme, priviazané k malému mólu, ktoré vybiehalo zo záhrady. Cez hustú hmlu bolo tu i tam na brehoch jazera vidieť osvetlené okná. Naproti sa enghienské kasíno zalievalo svetlom, hoci sa september chýlil ku koncu. Medzi mrakmi sa ukázalo zopár hviezd. Ľahký vetrík čeril hladinu.

Arsène Lupin vyšiel z besiedky, kde fajčil cigaretu, naklonil sa na konci móla a zavolal:

– Grognard? Le Ballu?… Ste tam?

Z každého člna sa vztýčil muž a jeden z nich odpovedal:

– Áno, šéfe.

– Pripravte sa, počujem auto, vracia sa s Gilbertom a Vaucherayom.

Prešiel záhradou, obišiel rozostavaný dom, z ktorého sa v tme črtalo lešenie, a opatrne pootvoril dvere vedúce na avenue de Ceinture. Nemýlil sa: v zákrute vyšľahla ostrá žiara a zastalo veľké otvorené auto. Vyskočili z neho dvaja muži v zvrchníkoch s vyhrnutým golierom a v šiltovkách.

Boli to Gilbert a Vaucheray. Gilbert, chlapec, ktorý mohol mať dvadsať, dvadsaťdva rokov, so sympatickou tvárou a pružným, silným telom. Vaucheray, menší, s prešedivenými vlasmi a bledou, chorľavou tvárou.

– No a, spýtal sa Lupin, videli ste ho, toho poslanca?…

– Áno, šéfe, odpovedal Gilbert, videli sme ho, ako nastupuje na vlak o siedmej štyridsať do Paríža, tak ako sme vedeli.

– V tom prípade máme voľné ruky?

– Úplne voľné. Vila Marie-Thérèse je nám k dispozícii.

Šofér ostal sedieť za volantom a Lupin mu povedal:

– Nestoj tu. Mohlo by to vzbudiť pozornosť. Vráť sa presne o pol desiatej, práve včas, aby sme naložili auto… ak sa teda výprava nepokazí.

– Prečo by sa mala pokaziť? namietol Gilbert.

Auto odišlo. Lupin sa so svojimi novými spoločníkmi vracal cestou k jazeru a odpovedal:

– Prečo? Lebo túto akciu som nepripravoval ja, a keď to nie som ja, dôverujem tomu len napoly.

– Ále, šéfe, veď s vami pracujem už tri roky… Začínam sa v tom vyznať!

– Áno… chlapče, začínaš, povedal Lupin, a práve preto sa bojím prehmatov… Poďme, nastúp… A ty, Vaucheray, choď do druhého člna… Dobre… A teraz veslujte, chlapci… a čo najmenej hluku.

Grognard a Le Ballu, obaja veslári, zamierili rovno k protiľahlému brehu, kúsok vľavo od kasína.

Najprv stretli čln, ktorý bez cieľa kĺzal po vode a objímali sa v ňom muž a žena. Potom ďalší, v ktorom si ľudia z plných pľúc vyspevovali. A to bolo všetko.

Lupin sa priblížil k svojmu spoločníkovi a potichu povedal:

– Počuj, Gilbert, tú akciu si vymyslel ty, alebo Vaucheray?

– Na moj dušu, ani sám neviem… hovoríme o nej obaja už celé týždne.

– Lenže ja Vaucherayovi nedôverujem… Zlá povaha… a falošná… Sám sa čudujem, prečo sa ho nezbavím…

– Ach, šéfe!

– Ale áno! Ale áno! Je to nebezpečný chlapík… a k tomu má na svedomí zopár hriešikov, ktoré sú skôr vážne.

Chvíľu mlčal a potom pokračoval:

– Si teda naozaj istý, že si videl poslanca Daubrecqa?

– Vlastnými očami, šéfe.

– A vieš, že má v Paríži stretnutie?

– Ide do divadla.

– Dobre, ale jeho sluhovia ostali vo vile v Enghiene…

– Kuchárku prepustil. A komorník Léonard, ktorý je dôverníkom poslanca Daubrecqa, čaká na svojho pána v Paríži, odkiaľ sa nemôžu vrátiť pred jednou ráno. Ale…

– Ale?

– Treba počítať s tým, že Daubrecq dostane nejaký nápad, že sa mu zmení nálada, že sa nečakane vráti. Musíme sa teda zariadiť tak, aby sme mali do hodiny všetko hotové.

– A tieto informácie máš odkedy?…

– Od dnešného rána. Vaucheray a ja sme si hneď pomysleli, že chvíľa je priaznivá. Za východisko som zvolil záhradu toho rozostavaného domu, z ktorého sme práve odišli. V noci ho nikto nestráži. Zohnal som dvoch kamarátov, aby viedli člny, a zatelefonoval som vám. To je celý príbeh.

– Kľúče máš?

– Od hlavného vchodu.

– To je tá vila, čo sa črtá tamto, uprostred parku?

– Áno, vila Marie-Thérèse, a keďže obe susedné vily, ktorých záhrady ju obklopujú, sú už týždeň neobývané, máme dosť času vysťahovať, čo sa nám zapáči, a prisahám vám, šéfe, že to stojí za to.

Lupin zamrmlal:

– Priveľmi pohodlné dobrodružstvo. Nemá nijaký pôvab.

Pristáli v malej zátoke, z ktorej pod červotočivou strieškou stúpalo zopár kamenných schodíkov. Lupin usúdil, že prekladať nábytok tu bude ľahké. No zrazu povedal:

– Vo vile niekto je. Pozrite… svetlo.

– To je plynový horák, šéfe… svetlo sa nehýbe…

Grognard ostal pri člnoch s úlohou držať stráž. Le Ballu, druhý veslár, sa vybral k mreži na avenue de Ceinture a Lupin s dvoma spoločníkmi sa v tme prikradol až k schodom hlavného vchodu.

Gilbert vyšiel prvý. Pohmatkal, vsunul najprv kľúč do zámky, potom kľúč od bezpečnostnej závory. Obe povolili ľahko, takže sa dvere dali pootvoriť a všetci traja prešli dnu.

V predsieni horel plynový horák.

– Vidíte, šéfe… povedal Gilbert.

– Áno, áno… povedal Lupin potichu, ale zdá sa mi, že to svetlo, ktoré sme videli, neprichádzalo odtiaľto.

– Tak odkiaľ?

– Na moj dušu, neviem… Salón je tu?

– Nie, odpovedal Gilbert, ktorý sa nebál hovoriť trochu hlasnejšie. Nie, z opatrnosti všetko sústredil na prvom poschodí, vo svojej spálni a vo vedľajších izbách.

– A schody?

– Vpravo, za závesom.

Lupin zamieril k závesu a už odhŕňal látku, keď sa zrazu štyri kroky od neho, na ľavej strane, otvorili dvere. Zjavila sa v nich hlava, bledá mužská hlava so zdesenými očami.

– Pomoc! Vrah! zavyl.

A prudko cúvol späť do izby.

– To je Léonard! Sluha! skríkol Gilbert.

– Ak bude robiť ťažkosti, odprásknem ho, zavrčal Vaucheray.