Grófka Cagliostro
Maurice Leblanc
Toto je prvé dobrodružstvo Arsèna Lupina a bezpochyby by bolo vyšlo skôr než všetky ostatné, keby sa tomu sám nebol znova a znova rozhodne bránil.
„Nie,“ hovorieval. „Medzi grófkou de Cagliostro a mnou ešte nie je všetko vyrovnané. Počkajme.“
Čakanie trvalo dlhšie, než predpokladal. Prešlo štvrťstoročie, kým prišlo DEFINITÍVNE VYROVNANIE. A až dnes je dovolené vyrozprávať, aký strašný súboj lásky a nenávisti zviedli medzi sebou dvadsaťročný chlapec a CAGLIOSTROVA DCÉRA.
1
ARSÈNE LUPIN MÁ DVADSAŤ ROKOV
Raoul d’Andrésy zhasol lampáš na bicykli a bicykel hodil za násyp zarastený krovím. V tej chvíli odbíjali na veži v Bénouville tri hodiny.
V hustej nočnej tme sa pustil po poľnej ceste, ktorá viedla k panstvu Haie d’Étigues, a dostal sa tak až k ohradnému múru. Chvíľu počkal. Kone hrabali kopytami, kolesá zahrkotali po dlažbe dvora, zacinkali zvončeky, obe krídla brány sa naraz rozleteli… a okolo prefrčal brek. Raoul sotva stihol zachytiť mužské hlasy a rozoznať hlaveň pušky. Voz už vyšiel na hradskú a uháňal smerom na Étretat.
„Tak teda,“ povedal si, „lov na alkovce je vzrušujúca vec a skala, kde ich vraždia, je ďaleko… konečne sa dozviem, čo znamená táto narýchlo zorganizovaná poľovačka a všetko to pobehovanie.“
Zľava prešiel pozdĺž múrov panstva, obišiel ich a za druhým rohom sa zastavil na štyridsiatom kroku. V ruke držal dva kľúče. Prvý otvoril nízke dvierka. Za nimi vystúpil po schodoch vytesaných do vnútra starej, napoly zborenej hradby, ktorá lemovala jedno krídlo kaštieľa. Druhý mu otvoril tajný vchod na úrovni prvého poschodia.
Rozsvietil vreckovú lampu. Nebol veľmi opatrný, lebo vedel, že personál býva na druhej strane a Clarisse d’Étigues, barónova jediná dcéra, na druhom poschodí. Potom prešiel chodbou, ktorá ho zaviedla do priestrannej pracovne. Práve tu Raoul pred niekoľkými týždňami požiadal baróna o ruku jeho dcéry a práve tu ho privítal výbuch rozhorčeného hnevu, na ktorý mu ostala nepríjemná spomienka.
Zrkadlo mu vrátilo bledú chlapčenskú tvár, bledšiu než zvyčajne. No bol na vzrušenie zvyknutý, ovládal sa a chladnokrvne sa pustil do práce.
Netrvalo to dlho. Počas rozhovoru s barónom si všimol, že jeho spolubesedník občas vrhol pohľad na veľký mahagónový písací stôl, ktorého roleta nebola stiahnutá. Raoul poznal všetky miesta, kde sa dá zriadiť skrýša, a všetky mechanizmy, ktoré sa v takom prípade používajú. O minútu objavil v štrbine list napísaný na veľmi tenkom papieri a zvinutý ako cigareta. Nijaký podpis, nijaká adresa.
Preštudoval si toto posolstvo. Text sa mu najprv zdal príliš všedný na to, aby ho niekto tak starostlivo ukrýval. Precíznou prácou, keď sa sústredil na isté príznačnejšie slová a vynechal vety, ktoré zjavne mali len vyplniť prázdne miesta, sa mu napokon podarilo poskladať toto:
„V Rouene som natrafil na stopu našej nepriateľky a dal som v miestnych novinách uverejniť správu, že istý sedliak z okolia Étretat vykopal na svojej lúke starý medený sedemramenný svietnik. Okamžite telegrafovala povozníkovi v Étretat, aby jej dvanásteho o tretej popoludní poslal na stanicu Fécamp uzavretý kočiar, kupé. Ráno toho dňa dostane povozník mojím pričinením ďalší telegram, ktorý tento príkaz odvolá. Na stanici Fécamp teda nájde vaše kupé, a to ju v dobrom sprievode dopraví medzi nás práve vo chvíli, keď budeme mať svoje zhromaždenie.
„Potom sa môžeme ustanoviť za súdny tribunál a vyniesť nad ňou neúprosný rozsudok. V časoch, keď veľkosť cieľa ospravedlňovala prostriedky, trest by nasledoval okamžite. Mŕtva šelma, mŕtvy jed. Zvoľte riešenie, aké sa vám bude páčiť, ale pamätajte na slová nášho posledného rozhovoru a dobre si uvedomte, že úspech našich podujatí, ba aj naše samotné jestvovanie závisia od tejto pekelnej stvory. Buďte opatrný. Usporiadajte poľovačku, ktorá odvráti podozrenie. Prídem cez Le Havre presne o štvrtej s dvoma našimi priateľmi. Tento list nezničte. Vrátite mi ho.“
„Priveľa opatrnosti je chyba,“ pomyslel si Raoul. „Keby bol barónov dopisovateľ menej nedôverčivý, barón by tieto riadky spálil a ja by som netušil, že sa chystá únos, nezákonný súd, a dokonca, Bože, odpusť, aj vražda. Hrom do toho! Zdá sa mi, že môj budúci svokor, hoci je taký pobožný, je zapletený do nie práve bohumilých machinácií. Zájde až k vražde? Toto všetko je poriadne vážne a mohol by som ho vďaka tomu mať v hrsti.“
Raoul si šúchal ruky. Vec sa mu páčila a ani ho nijako zvlášť neprekvapila, lebo niekoľko podrobností mu už pár dní nedávalo pokoj. Rozhodol sa teda vrátiť do hostinca, vyspať sa a prísť späť včas, aby sa dozvedel, čo barón a jeho hostia kujú a kto je tá „pekelná stvora“, ktorú chcú odstrániť.
Dal všetko do pôvodného poriadku, ale namiesto toho, aby odišiel, sadol si k stolíku, na ktorom stála Clarissina fotografia, postavil si ju rovno pred seba a s hlbokou nehou sa na ňu zahľadel. Clarisse d’Étigues, len o máličko mladšia než on!… Osemnásť rokov! Zmyselné pery… oči plné snov… svieža tvár blondínky, ružová a jemná, s vlasmi bledými, aké majú dievčatká, čo behajú po cestách kraja Caux, a taký nežný výraz a toľko pôvabu!…
Raoulov pohľad tvrdol. Mladíka sa zmocňovala zlá myšlienka, ktorú nedokázal premôcť. Clarisse bola tam hore osamote, vo svojom odľahlom byte, a už dvakrát, pomocou kľúčov, ktoré mu sama zverila, už dvakrát za ňou v hodine čaju prišiel. Tak čo mu dnes bráni? K služobníctvu nemohol doľahnúť nijaký zvuk. Barón sa mal vrátiť až popoludní. Prečo odchádzať?