Stroj času

H. G. Wells

Stroj času

OBSAH

I.
Úvod

Cestovateľ v čase (lebo tak ho bude najpohodlnejšie nazývať) nám vykladal akúsi odťažitú záležitosť. Sivé oči mu žiarili a iskrili a jeho zvyčajne bledá tvár bola zrumenená a oživená. V krbe jasne horelo a mäkký jas žiaroviek v strieborných ľaliách zachytával bublinky, ktoré sa v našich pohároch zablysli a pominuli. Naše stoličky, jeho vlastné patenty, nás skôr objímali a hladili, než aby sa iba poddávali sedeniu, a vládla tá rozkošná atmosféra po večeri, keď myšlienka pôvabne beží oslobodená od pút presnosti. A on nám to predostrel takto a jednotlivé body pritom odpočítaval chudým ukazovákom, kým sme sedeli a lenivo obdivovali jeho zanietenie pre tento nový paradox (ako sme si mysleli) i plodnosť jeho mysle.

„Musíte ma pozorne sledovať. Budem musieť vyvrátiť jednu či dve predstavy, ktoré sa takmer všeobecne prijímajú. Napríklad geometria, ktorú vás učili v škole, sa zakladá na omyle.“

„Nie je to trochu priveľa, ak chcete, aby sme tým začali?“ povedal Filby, hádavý človek s ryšavými vlasmi.

„Nechcem od vás žiadať, aby ste niečo prijali bez rozumného dôvodu. Čoskoro mi pripustíte všetko, čo od vás potrebujem. Pravdaže viete, že matematická čiara, čiara s hrúbkou nil, reálne nejestvuje. To vás učili? Rovnako nejestvuje ani matematická rovina. Sú to číre abstrakcie.“

„To je v poriadku,“ povedal Psychológ.

„A ani kocka, ktorá má iba dĺžku, šírku a hrúbku, nemôže reálne jestvovať.“

„Tu namietam,“ povedal Filby. „Pevné teleso pravdaže môže jestvovať. Všetky skutočné veci…“

„Tak si to myslí väčšina ľudí. Ale počkajte chvíľu. Môže jestvovať okamžitá kocka?“

„Nerozumiem vám,“ povedal Filby.

„Môže kocka, ktorá netrvá vôbec nijaký čas, reálne jestvovať?“

Filby sa zamyslel. „Je zrejmé,“ pokračoval Cestovateľ v čase, „že každé skutočné teleso musí mať rozmer v štyroch smeroch: musí mať Dĺžku, Šírku, Hrúbku a – Trvanie. No pre prirodzenú slabosť tela, ktorú vám o chvíľu vysvetlím, máme sklon túto skutočnosť prehliadať. V skutočnosti jestvujú štyri rozmery, tri, ktoré nazývame tromi rovinami Priestoru, a štvrtý, Čas. Jestvuje však sklon robiť medzi prvými tromi rozmermi a tým posledným neskutočný rozdiel. Je to len preto, že naše vedomie sa náhodou pohybuje pozdĺž posledného prerývane jedným smerom, od začiatku po koniec nášho života.“

„To,“ povedal istý Veľmi mladý muž, ktorý sa kŕčovito usiloval znova zapáliť cigaru nad lampou, „to… je naozaj veľmi jasné.“

„Nuž, je veľmi pozoruhodné, že sa to tak rozsiahlo prehliada,“ pokračoval Cestovateľ v čase o čosi veselšie. „V skutočnosti práve toto sa myslí Štvrtým rozmerom, hoci niektorí ľudia, čo o Štvrtom rozmere hovoria, nevedia, že myslia práve toto. Je to len iný spôsob, ako sa dívať na Čas. Medzi Časom a ktorýmkoľvek z troch rozmerov Priestoru niet nijakého rozdielu okrem toho, že naše vedomie sa pohybuje pozdĺž neho. No niektorí pochabí ľudia chytili túto myšlienku za nesprávny koniec. Všetci ste počuli, čo o tomto Štvrtom rozmere hovoria?“

„Ja nie,“ povedal Vidiecky starosta.

„Je to jednoducho toto. O Priestore sa podľa našich matematikov hovorí, že má tri rozmery, ktoré možno nazvať Dĺžkou, Šírkou a Hrúbkou, a vždy sa dá definovať vzťahom k trom navzájom kolmým rovinám. No niektorí filozoficky založení ľudia sa pýtajú, prečo práve tri rozmery, prečo nie ešte ďalší smer kolmý na ostatné tri, a dokonca sa pokúsili zostrojiť štvorrozmernú geometriu. Profesor Simon Newcomb to vykladal Newyorskej matematickej spoločnosti len asi pred mesiacom. Viete, ako na rovnej ploche, ktorá má len dva rozmery, dokážeme znázorniť obraz trojrozmerného telesa. A podobne si oni myslia, že modelmi o troch rozmeroch by dokázali znázorniť teleso o štyroch, keby zvládli jeho perspektívu. Chápete?“

„Myslím, že áno,“ zamrmlal Vidiecky starosta, zvraštil obočie a upadol do hĺbavého stavu, pery sa mu hýbali ako niekomu, kto opakuje mystické slová. „Áno, myslím, že teraz to chápem,“ povedal po chvíli a rozjasnil sa, no len na okamih.

„Nuž, pokojne vám môžem povedať, že na tejto geometrii Štyroch rozmerov pracujem už istý čas. Niektoré moje výsledky sú zaujímavé. Napríklad tu je portrét muža v ôsmich rokoch, ďalší v pätnástich, ďalší v sedemnástich, ďalší v dvadsiatich troch a tak ďalej. To všetko sú zrejme rezy, akési trojrozmerné zobrazenia jeho štvorrozmernej bytosti, ktorá je čosi pevné a nemenné.“

„Vedci,“ pokračoval Cestovateľ v čase po prestávke, ktorá bola potrebná na riadne strávenie týchto slov, „veľmi dobre vedia, že Čas je len akýsi druh Priestoru. Tu je populárny vedecký diagram, záznam počasia. Táto čiara, po ktorej idem prstom, ukazuje pohyb barometra. Včera bol takto vysoko, včera v noci klesol, dnes ráno zasa stúpol a takto mierne hore až sem. Ortuť zaiste nevykreslila túto čiaru v nijakom zo všeobecne uznávaných rozmerov Priestoru? No istotne takú čiaru vykreslila, a preto musíme usúdiť, že tá čiara bežala pozdĺž časového rozmeru.“

„Ale,“ povedal Lekár a uprene hľadel na uhlík v krbe, „ak je Čas naozaj len štvrtým rozmerom Priestoru, prečo sa pokladá, a prečo sa vždy pokladal, za čosi iné? A prečo sa nemôžeme v Čase pohybovať, ako sa pohybujeme v ostatných rozmeroch Priestoru?“

Cestovateľ v čase sa usmial. „Ste si taký istý, že sa v Priestore môžeme pohybovať voľne? Doprava a doľava môžeme ísť, dozadu a dopredu dosť voľne a ľudia to vždy robili. Pripúšťam, že v dvoch rozmeroch sa pohybujeme voľne. Ale čo hore a dole? Tam nás obmedzuje gravitácia.“

„Nie celkom,“ povedal Lekár. „Jestvujú balóny.“

„Ale pred balónmi, ak nerátame kŕčovité poskakovanie a nerovnosti povrchu, človek nemal nijakú slobodu zvislého pohybu.“

„Predsa sa však ľudia mohli trochu pohybovať hore a dole,“ povedal Lekár.

„Ľahšie, oveľa ľahšie dole než hore.“

„A v Čase sa nemôžete pohybovať vôbec, nemôžete sa dostať preč od prítomného okamihu.“

„Drahý pane, práve v tom sa mýlite. Práve v tom sa mýli celý svet. Od prítomného okamihu sa vzďaľujeme ustavične. Naše duševné jestvovanie, ktoré je nehmotné a nemá rozmery, prechádza pozdĺž časového rozmeru rovnomernou rýchlosťou od kolísky po hrob. Celkom tak, ako by sme cestovali nadol, keby sme svoje jestvovanie začali osemdesiat kilometrov nad zemským povrchom.“

„Ale veľká ťažkosť je v tomto,“ prerušil ho Psychológ. „V Priestore sa môžete pohybovať všetkými smermi, ale v Čase sa pohybovať nemôžete.“

„To je zárodok môjho veľkého objavu. Ale mýlite sa, keď hovoríte, že sa nemôžeme pohybovať v Čase. Napríklad, ak si veľmi živo spomínam na nejakú udalosť, vraciam sa do okamihu, keď sa stala: stávam sa roztržitým, ako vravíte. Na chvíľu skočím späť. Pravdaže, nemáme prostriedky, ako sa vzadu udržať dlhší Čas, tak ako divoch alebo zviera nemá prostriedky, ako sa udržať dva metre nad zemou. Civilizovaný človek je však na tom v tomto ohľade lepšie než divoch. Môže sa vzniesť proti gravitácii v balóne, a prečo by nemal dúfať, že nakoniec dokáže svoje unášanie pozdĺž časového rozmeru zastaviť alebo zrýchliť, alebo sa dokonca obrátiť a cestovať opačným smerom?“